Baťa predbehol dobu nielen v obuvi

Mal osemnásť, keď si s najstarším bratom Antonínom a so sestrou Annou v Zlíne spolu otvorili prvú obuvnícku dielňu. Hoci bol najšikovnejší, nemohol stáť na jej čele, pretože podľa vtedajších zákonov ešte nebol plnoletý. Živnostenský list bol teda napísaný na Antonína, firma však z väčšej časti stála na Tomášovi, ktorý už od pätnástich rokov zbieral skúsenosti vo Viedni a v Prahe. Topánky vedel nielen šiť, ale dokázal ich aj dobre predať.


Lekcia z pokory
Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetko išlo ako po masle, no malo to aj druhú stránku. Osemnásťročný Tomáš Baťa bol iný než neskorší úspešný podnikateľ Tomáš Baťa. „Naša ročná samostatnosť sa skončila stratou celého vloženého kapitálu 800 zlatých a okrem toho sme minuli aj osemtisíc zlatých od našich veriteľov. Došlo na žaloby i na exekúcie. Za všetok tovar, ktorý bol celým naším majetkom, som v záložni dostal 800 zlatých a vyplatil som aspoň časť veriteľov,“ opisoval Baťa a zároveň sľuboval, že sa situácia nikdy nebude opakovať.


Do toho prišiel ďalší zásah. Antonín narukoval a všetko zostalo na Tomášových pleciach. Zvládal to, podarilo sa mu odvrátiť aj hroziaci bankrot, keď sa dozvedel, že brat tajne podpísal 20-tisícovú zmenku. Firme opäť hrozil krach, a tak Tomáš zobral dlh na seba a postupne ho splatil. Ako podnikateľ si tým získal dôveru a povesť čestného obchodníka.


Z ťažkostí sa nielen dostal, ale po necelých dvoch rokoch bola firma zisková. Významne sa na tom podpísal jeho neobvyklý ťah. Začal vyrábať topánky, aké predtým nikto nerobil – z plátna. Kožená bola iba špička a podošva. Na takzvané baťovky sa ľudia najprv pozerali nedôverčivo, no rýchlo pochopili, že ich kúpa sa im vyplatí. Majiteľovi síce vydržali len asi rok, ale Baťa to vôbec netajil, navyše rozhodujúca bola pre zákazníkov cena – boli totiž o tri štvrtiny lacnejšie než bežné kožené topánky.


Vedel, čo chce a ako to dosiahne
Začiatok 20. storočia sa vo firme súrodencov Baťovcov niesol v znamení veľkých zmien. Anna si založila rodinu a spoločný podnik opustila. Bratia ju vyplatili a pokračovali v podnikaní sami, pričom uzatvorili zmluvu, v ktorej Antonín uznal, že pri rozhodovaní bude mať posledné slovo vždy jeho brat.


Dôležitý krok vpred urobili po Tomášovej návšteve nemeckého Frankfurtu, kde prvýkrát na vlastné oči videl strojovú výrobu obuvi. Na nákup takýchto zariadení síce nemali prostriedky, kúpil však aspoň niekoľko jednoduchých strojov. No a o pár rokov neskôr zriadil popri obuvníckej výrobe aj zámočnícku dielňu. V novej prevádzke sa objavil prvý parný stroj a nechýbal ani továrenský komín.


Ďalšia, už trojpodlažná výrobná budova, k továrni pribudla po Tomášovej návšteve Spojených štátov amerických. Strávil tam niekoľko mesiacov a išlo o mimoriadne cennú skúsenosť.


S novou dávkou elánu sa pustil do ďalšieho rozvoja firmy, zakrátko však musel čeliť tvrdej rane. Antonín, ktorému lekári diagnostikovali tuberkulózu, v júni 1908 zomrel. Tomáš zostal sám, názov firmy T. & A. Baťa sa však z úcty k bratovi rozhodol zachovať.


Vedel, čo chce, chcel toho veľa, ale už vedel, ako to dosiahne. Aj tak by sa dal charakterizovať výsledok tohto obdobia. O pár rokov už spoločnosť, ktorá bola v tom čase ôsmou najväčšou v Rakúsko-Uhorsku, vyrábala 3

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.