Pred 30 rokmi ste boli jedným z tých, kto v Bratislave viedol Sviečkovú manifestáciu za náboženskú slobodu na komunistickom Slovensku. Ako ste sa k tomu vôbec dostali?
Spolu s manželkou a priateľmi z Trnavy sme sa v tom čase angažovali v kresťanských spoločenstvách a v štruktúrach tajnej cirkvi. Stretávali sme sa s ďalšími mladými ľuďmi z celého Slovenska na pútnických miestach ako je napríklad Velehrad. Prirodzene, tam sme boli chránení akousi imunitou tých chrámov. Avšak zhromaždenie, ktoré zvolal Ján Čarnogurský s Františkom Mikloškom na Hviezdoslavovo námestie v Bratislave, bolo prvýkrát na verejnom priestore. To znamená, že malo úplne iný charakter.
Nemali ste z toho strach?
Predovšetkým sme s tým nemali žiadnu skúsenosť. Takže sme ani nevedeli, ako to celé bude vyzerať. No na základe opatrení, ktoré štátna moc vykonala pred týmto ohláseným zhromaždením, sme jasne videli, že to vôbec nebude jednoduché.
Tieto obavy sa nakoniec potvrdili...
Áno, naše očakávania sa naplnili. Hlavných organizátorov, teda Čarnogurského, Mikloška a tajného biskupa Jána Korca, Verejná a Štátna bezpečnosť pred zhromaždením zaistili. Ráno ich previezli na policajnú stanicu a neskôr zatvorili do cely predbežného zaistenia. Na druhej strane, s týmto sme aj počítali. Predsa len, mali sme skúsenosť z organizovania programov počas mládežníckych pútí v Šaštíne, vo Velehrade, v Levoči či inde.
Takže ste sa pripravovali na všetky varianty?
Áno, niekoľko dní pred samotným zhromaždením sme sa stretli u nás v byte v Trnave. Radili sme sa, ako budeme postupovať v prípade, že tam nebudú hlavní organizátori a generáli tajnej cirkvi.
Vy osobne boli popri zatknutých organizátoroch hlavným aktívnym lídrom manifestácie?
Ja so svojou manželkou a s tajným kňazom Františkom Vikartovským. Okrem nášho tria to boli naši priatelia z kresťanských spoločenstiev v Trnave. My sme sa ešte pred Sviečkovou manifestáciou stretli na svätej omši v jezuitskom kostole na Františkánskom námestí, neďaleko bratislavského Hlavného námestia. Tam sme našim známym, ktorých sme poznali a stretávali sa na púťach, povedali, že o šiestej večer začneme spievať štátnu hymnu a po nej sa budeme modliť. No a keďže tam nebolo generálov, tak my ako taká druhá liga disidentov sme to potom celé zobrali do rúk.
Ako to vyzeralo priamo v deň manifestácie?
Zhromaždenie bolo ohlásené na 18. hodinu s tým, že celý program bude trvať pol hodiny. Požiadavkami organizátorov boli náboženská sloboda, ako aj dodržiavanie základných ľudských práv a občianskych práv v Československu. Dohoda znela, že prítomní účastníci na znak súhlasu s týmito požiadavkami budú v rukách držať horiace sviece. My sme sviečky mali, ale predsa len sme vedeli, či skôr tušili, že to nebude také jednoduché, keďže protiopatrenia zo strany Štátnej bezpečnosti sa dali predvídať.
Čo sa tam teda o šiestej večer stalo?
Vedeli sme, že megafón nám bude zbytočný a jednoducho tam budeme musieť tých 30 minút nejako vydržať. Dohodli sme sa teda na takom scenári, že to celé začneme štátnou hymnou. Tento scenár sme sa potom rôznymi tajnými kanálmi snažili rozšíriť medzi našich známych, ktorí sa tam chystali tiež. Nakoniec sa tak aj stalo. Na úplnom začiatku, krátko po tom, ako sme sa dostali na námestie a odbila 18. hodina, sme zaspievali štátnu hymnu. Po nej sme sa začali modliť. Pôvodne sme plánovali modlitbu ruženec, ktorá trvá zhruba 20 alebo 25 minút. Napokon to boli len zdravasy.
Ako na tento vývoj zareagovali prítomní ľudia?
V tom dave sme videli, že keď sa začala spievať hymna, niektorí v prvej chvíli nevedeli, čo sa deje. Možno si mysleli, že to je nejaká provokácia. Vzápätí však veľmi rýchlo zbadali, že to patrí k scenáru. Takže postupne začalo spievať celé námestie. V tej chvíli som mal pocit, ako keby celý ten virvar a hurhaj, ktorý robili policajné autá, počas hymny stíchol.
Čo sa dialo ďalej?
Po štátnej hymne začali ľudia z druhého konca Hviezdoslavovho námestia spievať Pápežskú hymnu, čo je náboženská pieseň. Po nej sme zostávajúci čas vyplnili zdravasmi. Pozerali sme sa na hodiny, spolu s manželkou sme sa držali za ruky. Sviečky nám zhasínal padajúci dážď. Celý čas pršalo, ľudia si zapaľovali sviečky jeden od druhého. Tých 30 minút bolo veľmi dlhých. Dôležité bolo, aby sme to vydržali. Nakoniec sme boli šťastní, že sa nám to podarilo.
Z dochovaných záberov vidno, že Verejná a Štátna bezpečnosť boli v tom čase už v akcii...
Bolo absurdné, že čistiacimi autami polievali ulice. Tvárili sa, že ich čistia, hoci padal dážď. Okrem toho nás počas celej polhodiny ešte aj kropili vodnými delami. Napriek tomu sme sa nerozišli. Policajti v civile medzitým vytrhávali z davu ľudí a brali ich so sebou do policajných antonov pristavených v uličkách. Po polhodine, keď sme skončili, spustili pohotovostné jednotky ďalšie represie. Policajti s obuškami, prilbami a so štítmi z plexiskla začali vystrájať. Okrem spomínaného použitia vodných diel teda maximum násilia na ľuďoch nasledovalo až po skončení manifestácie.
Zasiahlo toto násilie aj vás?
Mňa osobne nie. Avšak boli sme tam so skupinou našich mladých študentov a jedného z nich zaistili. Nebolo to na námestí, ale pri obchodnom dome Prior, kde sa skryl pred dažďom. Keď totiž policajti videli, že dav sa rozišiel bez toho, aby vôbec vznikli nejaké výtržnosti, ktoré oni čakali a ohlasovali, tak potom zatýkali ľudí. A to taktiež tých, o ktorých mali iba pocit, že boli na námestí. Jednoducho ich zobrali so sebou. Takto zaistili aj nášho priateľa Mariána Hužoviča. Kvôli nemu sme potom išli na Sviečkovú manifestáciu druhýkrát.
Ako to s ním nakoniec dopadlo?
To je zaujímavá epizóda, ktorá dokresľuje celkovú atmosféru tých dní. My sme boli v Bratislave s manželkou autom. Keď sme sa vrátili domov, o deviatej večer sme už boli pripravení, že budeme na rozhlasovej stanici Hlas Ameriky počúvať, čo Anton Hlinka hovorí o dianí v Bratislave. Zrazu dorazili mládežníci, ktorí sa z Bratislavy pobrali do Trnavy autom, pretože sa nezmestili k nám do auta. Prišli nám povedať, že Mariána Hužoviča zatkli policajti. No a keďže sme boli za tie deti zodpovední, tak sme sa do Bratislavy vybrali ešte raz v ten istý deň, aby sme Mariána pohľadali. My sme totiž dokonca ani nevedeli, či rodičia týchto študentov tušia, že boli s nami na manifestácii.
Takže ste vlastne boli 25. marca na demonštrácii dvakrát...
Obrazne sa to tak dá povedať. Prvýkrát sme vyrazili na demonštráciu z Trnavy okolo obeda. Ja som si zobral dovolenku a manželka bola na materskej, keďže sme v tom čase mali dve malé deti. Tie sme nechali postrážiť rodičom. Keď sme sa vrátili večer zo Sviečkovej manifestácie a decká z krúžkov z našej obce Križovany pri Trnave nám povedali, že Mariána zobrali policajti, tak sme naložili do auta naše dve deti. Jedno malo tri roky a druhé zhruba rok a pol. Pred polnocou sme sa teda vybrali do Bratislavy druhýkrát hľadať tohto nášho chlapca. On bol vtedy vysokoškolák a mal 20 rokov. Skrátka sme sa oňho obávali. Nevedeli sme, čo s ním robia.
Ako sa táto vaša misia napokon skončila?
Zistili sme si kontakty na policajtov a v Bratislave sme vypátrali, že niekoľko ľudí len zaistili a po vypočutí ich prepustia. Po polnoci sme sa teda Bratislavou aj okolo Hviezdoslavovho námestia vracali naspäť do Trnavy. Mariána však nakoniec pustili až ráno o šiestej. Potom bol aj odsúdený a po Nežnej revolúcii rehabilitovaný, ako i všetci ostatní.
Išiel po odsúdení do väzenia?
Nezatvorili ho. Podobne ako ďalších ho odsúdili na niekoľko mesiacov podmienečne. Presnejšie sa o týchto prípadoch píše v publikáciách Ústavu pamäti národa a iných zdrojoch. Napokon si ani nestihol tento podmienečný trest odpykať, keďže udalosti nabrali rýchly spád. Po revolúcii to už nebolo aktuálne, lebo všetkých rehabilitovali.
Mali ste vy osobne po manifestácii problémy so Štátnou bezpečnosťou?
Áno, určité problémy som mal. V tom čase som pracoval v Trnave v Stavoprojekte. Bratislavu som navštevoval aj služobne. Keď som napríklad vykonával nejaké zložitejšie výpočty, ktoré sa nedali robiť u nás vo výpočtovom stredisku, tak sme chodievali do bratislavskej Kovoprojekty. No a niekoľko dní po Sviečkovej manifestácii som jednu z týchto ciest využil na to, aby som navštívil Františka Miloška v jeho byte. Už bol na slobode, pustili ho pár dní po Sviečkovej manifestácii. Išiel som ho teda osobne informovať o dianí. Bol som plný dojmov a zážitkov. Veď západné rozhlasové stanice o tom podávali správy, bola to v podstate téma mesiaca, či dokonca celého roka. Takže som ho bol oboznámiť z prvej ruky, ako to tam prebiehalo.
Čo sa počas vašej schôdzky prihodilo?
Po stretnutí v jeho byte mi hovorí, že potrebuje v meste niečo vybaviť. Práve išiel do čistiarne, tak mi navrhol, že ma odprevadí. No a ako sme išli mestskou hromadnou dopravou, tak zrazu zbadal, že nie sme sami. Jednoducho nás sledovala tajná polícia. On to už poznal, ja som tomu vtedy nevenoval pozornosť. Počas cesty, myslím, že to bolo v Dúbravke, vraví – vieš čo, nebudem s tebou pokračovať. Pozri sa, oni sa zavesili aj za autobus a striedajú sa.
Ako to nakoniec dopadlo?
On vystúpil a ja som pokračoval sám. Prirodzene, potom som si ich už všímal. Nakoniec z toho vlastne vznikla taká naháňačka. Ja som postupne prestupoval z autobusu do trolejbusu, potom do električky. Šiel som do Kovoprojekty, ktorá sa vtedy nachádzala pri Miletičovej ulici. No a oni ma naháňali. V podstate si zo mňa robili dobrý deň – chceli mi dať najavo, že im skrátka neutečiem. Takto ma po niekoľkých hodinách odprevadili až na Námestie SNP. Tam som sa týmto eštebákom, ktorí ma naháňali, snažil ukryť v kostole Milosrdných bratov. Vošiel som dnu, sadol si po troch hodinách naháňania do lavice a rozmýšľal, čo urobím. Napadlo mi, že veď oni možno ani nevedia, kto som. Nepoznajú moju identitu. Obával som sa, že ich takto dovediem až do Trnavy.
Pokračovali vo vašom prenasledovaní aj v kostole?
Áno, vošli za mnou traja v civile. Provokatívne si ma prezerali, ale nezasiahli tam. Keď som vyšiel z kostola, tak ma zrazu legitimoval uniformovaný policajt. Pristúpil ku mne a vypýtal si môj občiansky preukaz. Spýtal som sa ho, prečo to robí a aký má na moje legitimovanie dôvod. On mi odpovedal hlúpou výhovorkou, že je deň boja proti fajčeniu. Neviem, či to bola pravda, ale cítil som v jeho odpovedi iróniu.
Robili vám problémy aj potom?
Legitimovali ma a potom mi už dali pokoj. Pochopil som, že už si v tom čase netrúfali na nejaké represie. Stačilo im, že zistili moju totožnosť. Chceli jednoducho iba vedieť, kto sa to s Mikloškom stretol. Takže taký bol môj zážitok po Sviečkovej manifestácii.
Do Nežnej revolúcie ešte zostávalo viac ako jeden a pol roka. Predpokladám, že ste odvtedy figurovali v záznamoch Štátnej bezpečnosti...
Áno, potom už vedeli, kto som. Mali ma identifikovaného a sledovali aj mňa. Čarnogurský a Mikloško sa ma totiž spýtali, či by som im nemohol pomôcť informovať Antona Hlinku v Mníchova. Ten pravidelne prinášal správy o tom, čo sa deje v Československu, ako aj o aktivitách tajnej cirkvi. Samozrejme, v tom období to bolo veľmi náročné, ale s odstupom času sa priznám, že z istého hľadiska aj veľmi komické, úsmevné a zábavné. Nedalo sa totiž do zahraničia volať z každej telefónnej búdky. Boli to špeciálne búdky na päťkorunové volania. Po niekoľkých telefonátoch som si však povedal, že už nemá význam sa takto istiť. Tak som telefonoval aj z domu, z vlastného bytu. Potom som už som nezaregistroval žiadnu reakciu. Pravdepodobne už toho diania bolo toľko, že s blížiacim sa novembrom tajná polícia predsa len už nebola taká zubatá.