Únos a vražda populárneho kresťanského demokrata a talianskeho expremiéra Alda Mora (61) bola udalosť, ktorá pred 40 rokmi šokovala nielen celé Taliansko. Jediným dodnes preukázaným faktom je, že akciu vykonali členovia ultraľavicových Červených brigád.
Nad vyšetrovaním „aféry Moro“ sa ale stále vznáša celý rad otáznikov: Kto naozaj stál za únosom 16. marca 1978? Prečo vláda teroristom neustúpila? Mohol byť Moro počas 55 dní väznenia nájdený? Komu bol nepohodlný a kto si želal, aby sa k svojej rodine a do politiky už nevrátil?
Moro patril k stáliciam politickej scény, poslancom Kresťanskodemokratickej strany bol od roku 1946. Na prelome 50. a 60. rokov stál v jej čele ako generálny tajomník, zastával aj vládne funkcie – len šéfom kabinetu bol do roku 1976 päťkrát.
A bol to takisto Moro, kto začal v druhej polovici 70. rokov zvažovať z pozície predsedu strany do tej doby nemysliteľnú spoluprácu s Talianskou komunistickou stranou. Kacírska predstava „historického kompromisu“ s komunistami vo vláde nebola jeho spolustraníkmi (Francescom Cossigom či Giuliom Andreottim) práve vítaná.
V to marcové ráno roku 1978 mieril Moro, možný kandidát na prezidentský úrad, do parlamentu na kľúčové hlasovanie. Zo svojho rímskeho bytu cestoval v tmavomodrom fiate s vodičom a karabinierom a v sprievode ďalšieho vozidla trojčlennej policajnej eskorty. Na trase severnej časti metropoly sa pred Morovo vozidlo natlačil biely fiat. Ten na križovatke via Mario Fani prudko zabrzdil, pričom zozadu do neho narazil tak politikov automobil, ako aj sprievod.
Teroristi pri následnej prestrelke zabili piatich policajtov, Moro bol zajatý a odvezený autom pripraveným obďaleč.
K zločinu sa prihlásili Červené brigády (Brigate Rosse) a vzniesli viacero požadaviek – od prepustenia ich súdruhov až po zverejnenie manifestov. Moro bol však nakoniec po 55 dňoch väznenia, 9. mája 1978, nájdený zastrelený v kufri auta na via Caetani, na polceste medzi sídlami kresťanských demokratov a komunistov.
Na najvyšších miestach sa zvažovalo, či sa podmienky teroristov predsa len nemali prijať. Rozpaky vyvolal aj fakt, že Mora hľadalo 50-tisíc policajtov, a napriek tomu ich pozornosti unikol úkryt v dome na via Gradoli, kde otca štyroch detí väznili.
O prípade boli popísané stohy papiera, v piatich ostro sledovaných procesoch dostali vysoké tresty dve desiatky teroristov. Na doživotie bol napríklad odsúdený Germano Maccari (v roku 1997 mu trest zmenili na 30 rokov) či Raimondo Etro, ktorý si za spoluúčasť odniesol 24,5 roka väzenia. Napriek tomu stále panujú dohady, či bolo vôbec ľavičiarske komando schopné samo takú náročnú akciu zrealizovať a zorganizovať.
Jeden zo zakladateľov hnutia Alberto Franceschini v roku 1998 dokonca vyhlásil, že vedenie Červených brigád bolo zmanipulované časťou štátneho aparátu.
O tom, že taliansky štát „si želal smrť Alda Mora“, je presvedčená jeho vdova Eleonora. Tvrdila to v knihe s názvom Musel zomrieť z roku 2008. V hre totiž bola zvažovaná vládna koalícia Morových kresťanských demokratov s komunistami, vtedy dvoch najsilnejších strán. Časť kresťanskej demokracie, ktorá bola proti tomuto kompromisu, potom odmietla s Červenými brigádami vyjednávať a komunisti tiež. Podľa Morovej sa talianska mocenská vrstva rozhodla týmto spôsobom zbaviť osobnosti, ktorá jej nevyhovovala.
Nad „aférou Moro“ sa vznáša aj tieň tajných služieb (talianskych, sovietskej KGB či americkej CIA), ktoré mali mať agentov infiltrovaných medzi členmi Červených brigád. Takzvaný historický kompromis, ktorý Moro presadzoval, prijímala totiž Moskva (ale aj Washington) s veľkými rozpakmi.
Pripomínali sa aj neznáme Morove listy nájdené v roku 1990 v milánskom byte, útočisku Červených brigád. V jednom z týchto listov, ktoré Moro adresoval politickým špičkám vrátane šéfa vlády Giulia Andreottiho, sa pripomína zapojenie NATO a americkej CIA do aktivít talianskej tajnej služby a „paralelnej armády“.
Špekulovalo sa aj o pomoci československej Štátnej bezpečnosti. Podľa niektorých svedectiev odovzdal Václav Havel počas svojej prvej návštevy Talianska v roku 1990 vtedajšiemu premiérovi Giuliovi Andreottimu originály dokumentov komunistickej rozviedky týkajúce sa Červených brigád. Podľa českého Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu z roku 2010 boli členovia brigád cvičení v tajnom stredisku v Československu.
„Môžeme potvrdiť, že v sedemdesiatych rokoch sa na našom území pohybovalo viacero významných členov Červených brigád. Dokonca sa tu objevil aj ich zakladateľ Renato Curcio,“ uviedla Eva Michálková, ktorá prípad vyšetrovala.
Morovým únosom vyvrcholila séria akcií Červených brigád, ktoré v roku 1969 založil bývalý vodca teroristickej skupiny Čierny rád Renato Curcio so študentmi sociologickej fakulty Slobodnej tridentskej univerzity. Neústupčivý postoj talianskej vlády však spôsobil, že obávaná organizácia na konci 80. rokov degenerovala na skupinku vrahov bez politickej príťažlivosti. Koncom 90. rokov sa objavila skupina, ktorá údajne nadväzovala na teror Červených brigád: vraždy vládnych poradcov, Massima D'Antonu a Marka Biagiho, niesli v rokoch 1999 a 2002 opäť podpis päťcípej hviezdy v kruhu.
Podľa štatistík vykonali Červené brigády v 70. rokoch približne 14-tisíc násilných činov, podľa ministerstva vnútra zavraždili celkovo 75 ľudí.