Stalin k nám na konci vojny vyslal červený teror, tisíce Slovákov skončili v gulagoch

A pieseň rastie ďalej, / keď v spánku, v ľahkom sne / na ústach mojej malej / sladký smiech bubloce / a keď sa moja žena / k postieľke nakloní / tou krásou premožená, / to vo mne srdce spieva / ako kremeľské zvony. / A šepce: Vďaka, Stalin!

Úryvok z básne Ctibora Štítnického je len malou ochutnávkou toho, čo na oslavu tohto muža súdobí československí poeti vytvorili. A ako sa uvádza v poznámke k výberu veršov zbierky Stalin je život lidí budoucích, „zborník neobsahuje všetky básne napísané na oslavu Stalinovej veľkosti. Redakčná rada... zahrnula do zborníka len básne vysokej umeleckej úrovne“.

Aj samotný adresát týchto veršov – vlastným menom Josif Vissarionovič Džugašvili, bol umelec. Písal básne (vraj celkom obstojné), doslova hltal knihy, veľmi pekne kreslil. A podobne, ako zostavovatelia zbierky, dokázal oddeliť zrno od pliev. Niekedy tak dôkladne, že ani zo samotných zrniek toho veľa nezostalo. Napriek mnohým úskaliam postupoval systematicky a dôsledne. No nechával za sebou až priveľa pohnutých osudov.

Napoleonský postreh

Tú svojskú drsnú poetiku si pestoval už od detstva. Keď ho netĺkol otec – alkoholik, hrával sa s vrstovníkmi na boje s Rusmi. Malý „Koba“ si osvojil meno hrdinského abreka – spolovice zbojníka a napoly revolučného gruzínskeho vlastenca – z dobrodružného románu Alexandra Kazbegiho.

Neduživý chlapec, ktorého si navyše vrstovníci doberali za skutočnosť, že má na jednej nohe zrastené dva prsty, však vtedy ešte priveľkou fyzickou silou nevynikal. A nevynikal ňou ani o vyše dve desaťročia neskôr, keď spolu s ďalšími kumpánmi prepadával banky a z lupu pomáhal financovať fungovanie vtedy ešte stále sa len rozvíjajúcej boľševickej strany v cárskom Rusku.

​No nechýbal mu intelekt ani brutalita a ich spoločnou kombináciou vytvoril celú paletu prostriedkov, ako ovládnuť masy.

Poďme však pekne po poriadku. Keď ho v poslednom ročníku vylúčili z cirkevného seminára (údajne pre čítanie marxistickej literatúry, no niektoré pramene uvádzajú ako dôvod aj to, že zneužil maloleté dievča), vydal sa na dráhu profesionálneho revolucionára. Čas strávený medzi prísnymi vyučujúcimi v dogmatickom prostredí však na ňom podľa všetkého zanechal stopy.

„Škola mu vnútila nielen typický spôsob myslenia a uvažovania, reči, aj písania, ale porušila aj jeho náboženskú vieru získanú od matky a zrejme aj jeho pôvodne vyvinutý vášnivý socializmus,“ píše v knihe Stalin – stručný životopis český historik Václav Veber.

Stalin v mladosti.
Stalin v mladosti.
Zdroj: Wikimedia Commons

​To, prečo sa z hrdého Gruzínca stal zástanca mašinérie, ktorá potiera nielen národy a národnosti, ale vôbec dôležitosť jednotlivca, malo podľa Tomáša Kluberta z Ústavu pamäti národa racionálne opodstatnenie: „Hoci Gruzínsko bolo Ruskom dobyté a v roku 1921 v ňom bol násilím nastolený boľševický režim, Stalin pochopil to, čo už skôr pred ním Napoleon.“

Ten bol spočiatku tiež korzickým nacionalistom, ale zistil, že vo Francúzsku sa presadí oveľa viac, ako keby zostal lokálnym politikom na malom ostrove. „A zrejme toto bol aj Stalinov prerod. Pochopil, že keď sa zapojí do hlavného prúdu ruskej politiky, získa nepomerne väčší vplyv a moc, ako keby sa hral len na gruzínskom piesočku,“ hovorí Klubert.

Byrokrat a tyran

A nahráva mu aj situácia doma i v Európe. Lenin aj celé vedenie boľševikov totiž ešte pred 1. svetovou vojnou z Ruska utiekli a keď vypukla takzvaná februárová revolúcia, boli v podstate mimo diania. Stalin, ktorý vojnu strávil vo vyhnanstve na Sibíri, zrazu patril k tým, ktorí mali najvyššie funkcie.

„Stranu do Leninovho príchodu fakticky viedol a vtedy si začal okolo seba vytvárať okruh budúcich spolupracovníkov, najmä Viačeslava Molotova, ktorí mu boli oddaní. A keď to začalo ísť s Leninom zdravotne dolu vodou, hľadali niekoho, kto by stranu riadil po byrokratickej stránke,“ vysvetľuje Tomáš Klubert.

Pre Stalina tak vytvorili funkciu generálneho tajomníka, ktorá mala byť najmä úradnícka. „Stalin sa podujal na nezáživnú byrokratickú činnosť, ktorú nikto nechcel robiť, lebo ako neskôr povedal: ,kádre riešia všetko‘. Čiže ten, kto rozhoduje o personálnej politike, získava skutočnú moc,“ hovorí Klubert.

Stalin tak postupne dosadzoval svojich prívržencov a sympatizantov do vedúcich funkcií, takže „keď naňho chorľavý Lenin začal poukazovať ako na možnú hrozbu, bolo už neskoro“.

Na čelo Sovietskeho zväzu sa tak dostal muž, ktorého meno hovorilo za všetko – Stalin – oceľový. A tvrdosťou za svojím predchodcom vôbec nezaostal. Hoci Tomáš Klubert upozorňuje na určité špecifikum: „Na rozdiel od iných diktátorov nelikvidoval len nevinných ľudí, ale aj skutočných zločincov. Navyše veľmi dbal na to, aby všetky rozsudky a súdne spory, hoci aj vykonštruované, boli po úradnej stránke ošetrené, aby sa tomu dodal punc zdanlivej legality.“

Stalin s Leninom. Hoci spočiatku ho Lenin v rámci strany podporoval, ku koncu pred Stalinom varoval.
Stalin s Leninom. Hoci spočiatku ho Lenin v rámci strany podporoval, ku koncu pred Stalinom varoval.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Historik pripomína, že Stalin osobne kontroloval rozsudky smrti, hoci to boli často tisíce mien, ktoré prechádzal s ceruzkou v ruke a občas niekoho vyškrtol. „Nebolo to ako za Lenina, ktorý povedal – tam popravte sto ľudí, tam dvesto, je mi jedno akých, u Stalina bolo všetko diktované železnou logikou.“ Nepripúšťal si žiadne sentimenty a likvidoval ľudí, ktorí ho mohli ohroziť, alebo boli nekompetentní, a to od najvyšších miest až po masy.

Celosvetová totalita

Keď si Stalin upevnil moc, začal seba aj Sovietsky zväz pripravovať na vojnu. A tiež na územnú expanziu. Tá sa podľa Tomáša Kluberta začala už v roku 1939 podpísaním paktu Molotov-Ribbentrop, keď sa sovietsky vodca na prvý pohľad spriahol s úhlavným nepriateľom – nacistickým Nemeckom.

„Obsadením východného Poľska, Pobaltska, Besarábie či neúspešnou vojnou proti Fínsku sa už vtedy snažil rozšíriť pôsobenie komunistického režimu. Expanzia, ktorú začal v roku 1944 a po skončení 2. svetovej vojny pokračovala ovládnutím strednej a východnej Európy, bola už druhou vlnou. A prečo?“ pýta sa historik a hneď ponúka aj odpoveď: „Zväz sovietskych socialistických republík bol štát, v ktorého názve nebolo žiadne etnikum. A na štátnom znaku bola zemeguľa, čiže ZSSR sa mal raz rozšíriť do celého sveta.“

Stalin totiž vedel, že pokiaľ existujú dva systémy, z toho jeden totalitný, založený na odopieraní slobôd, a druhý demokratický, ktorý ešte aj ekonomicky prosperuje, nemôžu pri sebe dlhodobo fungovať. „Pretože ľudia v totalite budú chcieť to, čo majú tí druhí, inak sa budú snažiť utiecť,“ uvažuje. Zabrániť im v tom môžete iba dvoma spôsobmi. „Buď svoje obyvateľstvo izolujete tak, ako to robí Severná Kórea, no izolovať ZSSR vtedy nebolo celkom možné, alebo druhým riešením je, že jednoducho nebudú mať kam utiecť, pretože totalitný systém bude všade.“

Z tohto hľadiska bola podľa Kluberta 2. svetová vojna pre Stalina v podstate neúspechom, lebo nezískal celú Európu, ale len polovicu. Napriek tomu, že Sovietsky zväz stál spolu s USA na čele víťazných mocností.

Stalin a deti. Idylický plagát je súčasťou propagandy, ktorou sa spolu s terorom udržiaval pri moci.
Stalin a deti. Idylický plagát je súčasťou propagandy, ktorou sa spolu s terorom udržiaval pri moci.
Zdroj: Wikimedia Commons

​„Rana, ktorú ZSSR zasadil Hitler, bola smrteľná, ale agónia trvala ešte vyše päťdesiat rokov, pretože krajina mala obrovské množstvo nerastných surovín, a preto sa stále mohla držať aj po hospodárskej stránke. Hovorí sa napríklad, že ropná kríza, ktorá vypukla v roku 1973, predĺžila Sovietskemu zväzu život o ďalších desať rokov,“ dôvodí.

Odvlečení Slováci

Z 2. svetovej vojny si však Stalin okrem aureoly vodcu koalície proti nacizmu odniesol aj značne zdevastovanú krajinu – hospodársky aj ľudsky. Okrem vlastných občanov sa tak do jeho totalitárskeho spôsobu vládnutia charakteristického terorom, ktorým udržiaval poslušnosť, začali ponárať aj nové satelity.

Ešte pred niekoľkými rokmi nebola všeobecne príliš známa skutočnosť, že spolu s Červenou armádou na konci vojny postupovali aj príslušníci NKVD. Narodnyj komissariat vnutrennich del, ako znie celý názov, bol ekvivalentom ministerstva vnútra a okrem iného sa zaoberal vnútornou bezpečnosťou či strážením hraníc. Smutne známy sa však stal najmä ako hlavný orgán útlaku a prenasledovania domnelých nepriateľov režimu. Po obrovských represiách v rámci predvojnového Sovietskeho zväzu sa do jeho osídiel mali už čoskoro dostať aj tisíce Slovákov.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.