Rok 1968 sa výrazne zapísal do dejín viacerých európskych krajín. Francúzi si ho pamätajú ako obdobie študentských protestov, Česi a Slováci ako éru prechodného uvoľnenia režimu, takzvanej Pražskej jari.
Pre Poliakov je rok 1968 spojený predovšetkým s demonštráciami študentov z 8. marca proti zákazu uvádzania hry Adama Mickiewicza Dziady pre jej ostré protiruské výroky. Protesty boli poľským komunistickým režimom tvrdo potlačené a tisíce ľudí kvôli silnej antisemitskej kampani krajinu radšej opustili.
Poľsko konca 60. rokov bolo krajinou, ktorá bojovala so stagnujúcou ekonomikou a s nedôverou verejnosti k vedeniu štátu. V tejto atmosfére sa na začiatku roka 1968 odohrala premiéra hry Adama Mickiewicza Dziady. V réžii Kazimierza Dejmka zaradilo túto romantickú dráma z prvej polovice 19. storočia na svoj program varšavské Národné divadlo.
Diváci boli s adaptáciou hry klasika spokojní, dozorujúce orgány však nie. Hru vzápätí zakázali s odôvodnením, že Mickiewiczove proticárske repliky vyvolávajú medzi divákmi protisovietske reakcie.
Po skončení posledného predstavenia, 30. januára 1968, sa začalo obecenstvo dovolávať zrušenia zákazu hry. Časť nespokojných, najmä študentov Varšavskej univerzity, pokračovala v protestoch pred Mickiewiczovou sochou. Dav asi 200 osob rozohnala polícia.
Zákaz hry a zásah proti demonštrantom vyvolal odpor medzi poslucháčmi ďalších vysokých škôl a mnohými poľskými intelektuálmi, najmä spisovateľmi. Hnutie, ktoré takto spontánne vzniklo, vznášalo požiadavky na rešpektovanie slobody umeleckej tvorby.
Vyvrcholením študentského odporu bola manifestácia zvolaná do Varšavy na 8. marca. Demonštrácia „komandosov“, ako odbojnú mládež prezývali jej prorežimoví oponenti, sa opäť skončila tvrdým zásahom bezpečnostných orgánov. Rovnaký scenár sa opakoval aj nasledujúci deň.
Postup polície vyvolal vlnu študentských nepokojov aj v ďalších poľských mestách. Už neišlo iba o jednu zakázanú hru, ale o protest proti porušovaniu občianskych práv. Vládnuca poľská garnitúra vzápätí rozbehla akciu, ktorá mala vodcov nepokojov očierniť v očiach verejnosti a izolovať.
Šéf poľských komunistov Wladyslaw Gomulka, ktorý sa obával, že by mohol byť vo funkcii nahradený niektorým z radikálnejších spolustraníkov, zavelil 19. marca 1968 na frontálny útok. Kampaň sa oficiálne niesla pod heslom „boja proti sionizmu“, v skutočnosti ale išlo o neskrývaný antisemitizmus spojený s rozdúchavaním nenávisti voči tým, ktorí podľa propagandy žili v luxuse.
Koniec-koncov, bolo na čo nadväzovať. Už po porážke koalície arabských štátov Izraelom v Šesťdňovej vojne v roku 1967 vyhlásil Gomulka, že v krajine vyčíňa „izraelská piata kolóna“. Nasledovala kampaň, počas ktorej bolo veľa skutočných aj zdanlivých Židov vylúčených z armády, polície a ďalších inštitúcií.
Napriek podpore zo strany biskupskej konferencie a prejavom sympatií verejnosti, zostalo podľa historikov študentské hnutie viac-menej izolované. Jeho labuťou piesňou bola deklarácia z 28. marca 1968, ktorá ukončila obdobie masových protestov.
Nasledovalo obdobie účtovania. Stovky najaktívnejších študentov boli vylúčené z univerzít a časť vysokoškolákov nútene povolali do armády. Mohutná antisemitská kampaň, ktorú rozdúchaval predovšetkým minister vnútra Mieczyslaw Moczar, ale nezasiahla iba školy. Viedla k ďalším čistkám v ozbrojených zložkách, úradoch, vo vedeniach podnikov aj v samotnej komunistickej strane. Protižidovská propaganda a represie straníckeho aparátu napokon prinútili približne 20-tisíc poľských Židov emigrovať.