Mladší z bratov Baťovcov dal na boj proti nacistom milióny, aj tak z neho urobili kolaboranta

Patrí nepochybne k najúspešnejším českým podnikateľom, na rozdiel od svojho o 22 rokov staršieho nevlastného brata, zakladateľa zlínskeho obuvníckeho impéria Tomáša Baťu, bol však v minulosti takmer zabudnutý. Znova sa o ňom začalo viac hovoriť v deväťdesiatych rokoch v súvislosti so snahou jeho potomkov o očistenie jeho mena.

Jan Antonín Baťa bol totiž v Československu v máji 1947 v neprítomnosti neprávom odsúdený na 15 rokov väzenia za to, že sa počas druhej svetovej vojny verejne neprihlásil do odboja proti nacistom. Mestský súd v Prahe napokon v júni 2007 rozsudok zrušil a žalobcovia neskôr dospeli k záveru, že bol nevinný.

Kto bol úspešnejší?

Narodil sa v marci 1898 v Uherskom Hradišti v druhom manželstve Antonína Baťu. Postupne prešiel všetkymi úsekmi výroby v bratovom podniku, vyučil sa vo viacerých profesiách a absolvoval praxe v zahraničí. Napokon úzko spolupracoval aj na vedení podniku, riadil zásobovanie a zakladanie zahraničných pobočiek.

Keď sa v lete roku 1932 po tragickej smrti Tomáša Baťu na základe jeho testamentu postavil na čelo obuvníckeho kolosu, firma zamestnávala takmer 17-tisíc ľudí, mala 24 podnikov a viac než tisíc predajní.

Odborníci i obdivovatelia baťovského podnikateľského zázraku sa dodnes sporia, ktorý z nevlastných bratov bol úspešnejší. Tomáš z malej obuvníckej dielne vybudoval mimoriadne prosperujúcu firmu s celosvetovou pôsobnosťou, Jan Antonín ju nemenej úspešne rozvíjal.

​Skvalitňoval veľkorysý sociálny a vzdelávací program a v čase hospodárskej krízy začiatkom 30. rokov minulého storočia rozšíril výrobu o nové odvetvia. Nielen v oblasti už naštartovanej gumárenskej produkcie, ale firma Baťa začala vyrábať aj umelé vlákna, hračky, bicykle, stroje a dokonca lietadlá a ešte viac expandovala do zahraničia. Nevídaný hospodársky a urbanistický rozmach prežívalo aj mesto Zlín, hlavné sídlo spoločnosti, kam pozval popredných architektov, vrátane Le Corbusiera, založil filmové ateliéry a školu umení.

Jan Antonín Baťa s rodinou.
Jan Antonín Baťa s rodinou.
Zdroj: batastory.net

​Po siedmich rokoch vedenia Janom Antonínom mala spoločnosť Baťa päťkrát viac podnikov a predajní a počet zamestnancov prevyšoval 100-tisíc. Stúpenci zakladateľa firmy mu tieto zásluhy síce neupierajú, poukazujú však na to, že iba úspešne dokončil bratove projekty. A uspel údajne najmä preto, že prenechal časť riadenia podniku schopným riaditeľom z čias Tomáša Baťu.

Jan Antonín sa však neorientoval iba na podnikanie, mal aj iné ambiciózne plány. Dobre vedel, aký má vplyv a rozhodol sa angažovať aj vo verejnom živote a v politike. Otvorene kritizoval kroky vlády a čoskoro sa o ňom dokonca začalo hovoriť ako o možnom nástupcovi Edvarda Beneša v prezidentskom úrade. On sám takéto úvahy odmietal, tvrdil, že chce štátu pomáhať, ale spôsobom, ktorý je mu najbližší.

Prichádzal s návrhmi na riešenie hospodárskych problémov a navrhoval reformy. Bol presvedčený, že úspechy, ktoré dosiahol v podnikaní sa dajú využiť a celá republika sa môže zmeniť na perspektívny štát s dynamicky fungujúcou ekonomikou. Prezident Beneš, ktorému Baťa svoje štúdie posielal, ale vraj na jeho návrhy reagoval podráždene, tvrdiac, že nepotrebuje, aby mu radil obuvník.

Podľa firmy chcel budovať aj štát

„Naším cieľom je, aby sa Československo stalo kultúrne aj hospodársky jedným z najzdravších, najsilnejších a najbohatších štátov v Európe. Môžeme to dosiahnuť. Rozpočty a predpoklady o výrobných a obchodných možnostiach ukazujú, že pri dokonalom využití prírodného bohatstva, jeho priemyselnom spracovaní, pri dobre organizovanej obchodnej distribúcii a doprave je naša krajine schopná uživiť nielen súčasných 15 miliónov, ale až 40 miliónov obyvateľov,“ napísal Jan Antonín Baťa v publikácii Budujme štát pre 40 miliónov ľudí, ktorá prvý raz vyšla v roku 1937 a o rok neskôr ju rozšíril.

V rozsiahlej analýze československého hospodárstva a spoločnosti navrhoval vyriešenie problému nezamestnanosti, rozsiahle reformy daňového a právneho systému, vzdelávania, či výraznú podporu vedy a výskumu. Hlavným pilierom rozvoja mala byť podľa neho ale doprava, ktorá by aj do najzaostalejších regiónov priviezla prosperitu a znížila by nezamestnanosť.

Svoju víziu o budovaní štátu vydal Baťa prvýkrát v roku 1937. Hlavným pilierom rozvoja mala byť podľa neho doprava, takto mal vyzerať jeho projekt diaľnice cez celú republiku.
Svoju víziu o budovaní štátu vydal Baťa prvýkrát v roku 1937. Hlavným pilierom rozvoja mala byť podľa neho doprava, takto mal vyzerať jeho projekt diaľnice cez celú republiku.
Zdroj: AAS

​Podľa plánu Jana Antonína Baťu mala napríklad Československo od západu na východ preťať diaľnica, alebo magistrála, ako ju nazval. Začínala by sa v Chebe a končila vo Veľkom Bočkove, na vtedajších rumunských hraniciach. Na túto, ako ju Baťa označil „chrbtovú“ diaľkovú komunikáciu, ktorá sa mala vyhýbať všetkým veľkým mestám, by sa zo severu aj juhu pripájali ďalšie. Zaujímavosťou bol aj spôsob, akým mala byť cesta stavaná. Aby sa čo najviac ušetrilo na preprave stavebných materiálov, využívať sa mali tie, ktoré sú v tom-ktorom regióne dostupné.

Množstvo inovácií a zlepšení navrhoval Baťa aj v železničnej, vodnej či leteckej doprave. Južným Slovenskom, od Bratislavy až na Podkarpatskú Rus mal viesť kanál, ktorým by sa mohli plaviť nákladné lode. Splavnená pre ne mala byť aj rieka Váh a vybudovať sa mal kanál Labe-Odra-Dunaj. Baťove štúdie počítali tiež s tým, že prakticky pri každom meste bude postavené obchodné letisko.

Úspešný podnikateľ chcel urobiť všetko pre to, aby sa jeho plány zrealizovali. Na vlastné náklady dal vypracovať projektovú dokumentáciu diaľnice, vďaka čomu našiel pochopenie aj vo vládnych kruhoch. V lete 1937 mu napokon kabinet odobril spustenie prípravných prác na výstavbe cestnej magistrály. Sľubne vyzerajúci projekt sa však nestihol ani poriadne rozbehnúť a zasiahla vyššia moc. V septembri 1938 oklieštila Československo mníchovská dohoda veľmocí a o pol roka neskôr sa štát rozpadol.

Odboju dal milióny, aj tak z neho urobili kolaboranta

Jan Antonín riadil firmu Baťa od bratovej smrti až do roku 1939. V júni, tri mesiace po okupácii a vzniku Protektorátu, odišiel aj s rodinou do zahraničia. Zámienkou pre jeho vycestovanie sa stala prezentácia firmy na svetovej výstave v New Yorku. Ešte predtým sa však poistil pred jej prípadnou konfiškáciou Nemcami. Väčšinový akciový podiel spoločnosti formálne previedol na piatich zlínskych riaditeľov a vdovu po Tomášovi Baťovi, s tým, že po vojne mu akcie vrátia.

Na začiatku exilového pobytu sa zdržiaval v Spojených štátoch amerických. V Belcampe v štáte Maryland začal budovať nové centrum mezinárodného koncernu Baťa Shoe Company. Narazil však pri tom na problémy s konkurenciou a odbormi a v roku 1941 mu americké úrady nepredĺžili pobytové víza.

Využil teda ponuku z Brazílie, kde sa, ako ukázala budúcnosť, natrvalo usadil. Vybudoval tam nové závody a obchody, založil dve poľnohospodárske osídľovacie centrá a tiež mestá Batatuba, Mariapolis, Batayporá, Bataguassú a Anaurilândia. Okrem iného v krajine pôsobil aj ako poradca prezidenta a vydal niekoľko kníh.

Jan Antonín Baťa počas pobytu v Brazílii.
Jan Antonín Baťa počas pobytu v Brazílii.
Zdroj: correiodeatibaia.com.br

​Hoci je preukázané, že Jan Antonín Baťa počas vojny podporoval rodiny odbojárov, utečencov i londýnsku exilovú vládu, v máji 1947 bol výrokom súdu, ktorý sa opieral o Benešove dekréty, označený za kolaboranta a zradcu národa. V neprítomnosti ho odsúdili na 15 rokov väzenia a prepadnutie majetku.

Za vinu mu bolo, okrem iného, pripisované aj to, že jeho závody na okupovanom území vyrábali pre Nemcov. V Československu ich viedli riaditelia a vdova po zakladateľovi firmy, ktorí, ako už bolo spomenuté, svojou prítomnosťou odvrátili zabranie spoločnosti okupantmi. Neskôr sa preukázalo, že Baťov koncern v tom čase poskytoval značné finančné čiastky odboju.

Príkladom môže byť Slovenské národné povstanie. Ešte pred jeho vypuknutím bolo podľa inštrukcií Jana Antonína Baťu na Slovensko dopravených jedným z riaditeľov Dominikom Čiperom šesť miliónov korún. Tieto peniaze boli určené práve na podporu slovenského odboja. Ďalšie financie poskytlo vedenie slovenských Baťových podnikov, pričom celková suma dosiahla takmer osem miliónov korún.

Odsúdením sa problémy neskončili

O dôvodoch Baťovho odsúdenia po vojne existuje mnoho špekulácií. Podľa nich za mohla za rozsudkom byť snaha štátu získať majetok a zbaviť sa vplyvnej osobnosti (i keď jeho továrne v Československu boli už predtým znárodnené), politická objednávka predznamenávajúca udalosti roka 1948, ale napríklad aj osobné spory medzi Baťom a prezidentom Benešom či konkurenčný boj o svetový obuvnícky trh, ktorý proti Baťovi viedli Američania. Tí (a tiež Briti) ho ešte počas vojny zaradili na takzvanú čiernu listinu, čo v podstate znamenalo, že s ním nikto nesmel obchodovať. Neskôr však bolo jeho meno od podozrenia z kolaborácie s Nemcami očistené a spojenci ho zo spomínaného zoznamu vymazali.

Povojnové odsúdenie však pre Jana Antonína Baťu, žijúceho v Brazílii, nebolo poslednou nepríjemnosťou. Nasledovali súdy so synom jeho nevlastného brata, v Kanade žijúcim Tomášom Baťom juniorom, o vlastníctvo tovární rozmiestnených po celom svete. Ich spor trval 15 rokov. Jan Antonín napokon tento boj vzdal a majiteľom celého obuvníckeho impéria sa stal jeho synovec. Jemu napokon zostali iba pobočky v Brazílii a na Haiti. Pred americkým súdom neuspel údajne aj preto, že doklady potvrdzujúce jeho vlastníctvo firmy zostali v komunistickom trezore v Československu.

V Partizánskom (pôvodne Baťovanoch), ktoré začal Jan Antonín Baťa budovať, má od roku 2008 pamätnú tabuľu.
V Partizánskom (pôvodne Baťovanoch), ktoré začal Jan Antonín Baťa budovať, má od roku 2008 pamätnú tabuľu.
Zdroj: HN/Pavol Funtál

​Jan Antonín Baťa zomrel 23. augusta 1965 v brazílskom São Paule. V deň, keď sa mal zúčastniť slávnostného otvorenia mosta cez rieku Paraná medzi štátmi São Paulo a Mato Grosso, ktorého výstavbu inicioval, sa mu stal osudným posledný zo série srdcových záchvatov. Očistenia svojho mena sa nedožil. Verdikt, ktorým bol odsúdený ako kolaborant bol zrušený až 60 rokov po jeho vynesení, v roku 2007.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.