Stalin umieral dlho a sám, v zákulisí Kremľa sa medzitým rozpútal tvrdý boj o moc

Vo štvrtok 5. marca 1953 ráno svet stŕpol. Moskovský rozhlas oznámil, že Stalin ochorel.

V skutočnosti upadol do vo svojej vile v Kunceve bezvedomia už v noci na 1. marca. Po obvyklej pitke s vybranými členmi vedenia išiel spať. Bola nedeľa. Ochrankári sa báli ho predpoludním vyrušovať, mali to zakázané. Nakoniec za ním zašli až o desiatej večer.

Vydesili sa. Ležal na zemi, bol v bezvedomí a pomočený. Jeho hodinky sa zastavili na pol siedmej, zrejme sa ráno išiel napiť a ranila ho mŕtvica.

Preniesli ho na diván. Veliteľ Michail Starostin telefonoval ministrovi Ignaťjevovi, ktorý povedal, že majú zohnať Beriju a Malenkova. Okolo tretej hodiny ráno dorazili prví funkcionári. Keď sa pozreli na Stalina, Berija sa osopil na ochrankára: „Čo robíš paniku, keď Hospodár pokojne spí. Ideme, Malenkov!“

Obávaný šéf tajnej polície Lavrentij Berija v skutočnosti vedel, že vodcovi nie je dobre, chcel ale zdržať pomoc, aby urýchlil jeho smrť.

Moc si museli rozdeliť

Ráno prišiel moskovský stranícky šéf Chruščov. Po pol deviatej sa objavili prví lekári na čele s profesorom P. J. Lukomským, neskôr dorazil aj profesor Mjasnikov. Boli roztrasení. Čo keď Stalin obživne a nechá ich zavrieť ako predtým ich vynikajúcich kolegov? Odmerali mu tlak a vyšetrili ho. Celá pravá polovica tela bola paralyzovaná. Usúdili, že u neho prebieha vnútorné krvácanie. Dávali mu injekcie, hoci vedeli, že je to márne.

Politici chceli vedieť, či je ešte nejaká nádej. Lekári sa zhodli: „Smrť je neodvratná.“ Podpredseda rady ministrov a Stalinov dlhoročný osobný tajomník Georgij Malenkov ich požiadal, aby sa mu pokúsili život nejako predĺžiť. Členovia najvyššieho vedenia potrebovali čas na to, aby si rozdelili moc.

„Prísne sa tam dodržiavala hierarchia. Len dvaja, a vždy tí istí, pristupovali až k Stalinovmu lôžku, ďalší štyria-piati stáli za nimi, no a ostatní boli len pri dverách alebo nazerali z chodby,“ spomínal neskôr profesor Mjasnikov.

Sovietske noviny Pravda z 6. marca 1953, z ktorých sa obyvatelia ZSSR dozvedeli o smrti svojho vodcu. O tom, čo sa pri jeho smrteľnom lôžku odohrávalo tam pochopiteľne nebola ani čiarka.
Sovietske noviny Pravda z 6. marca 1953, z ktorých sa obyvatelia ZSSR dozvedeli o smrti svojho vodcu. O tom, čo sa pri jeho smrteľnom lôžku odohrávalo tam pochopiteľne nebola ani čiarka.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Za najvážnejších adeptov na post, ktorý sa mal už čoskoro uvoľniť sa pasovali najmä Malenkov a Berija. Práve oni pristupovali k diktátorovmu lôžku najčastejšie, pričom tam vraj dochádzalo až k teatrálnym scénam. „Akonáhle Stalin na okamih otvoril oči, alebo prejavil známky vedomia, priskočil Berija k nemu a začal mu bozkávať ruku,“ tvrdili neskôr takmer zhodne Vjačeslav Molotov a Nikita Chruščov.

Aj oni dvaja túžili po moci. Bývalého ministra zahraničných vecí Molotova, odstavil Stalin ešte v roku 1949 a hoci bol stále členom predsedníctva strany, prakticky už nemal vplyv. Chruščovovi sa zasa málil post moskovského straníckeho šéfa.

Potenciálni nástupcovia diktátora neboli však po celý čas iba pri umierajúcom. Berija pátral v Stalinovej pracovni, či tam nezanechal závet a kompromitujúce materiály proti nemu. Rovnako aj Malenkov a Chruščov. Našli všeličo. Spisy, ktoré svedčili o ich úlohe v období Veľkého teroru, hneď spálili.

V pondelok 2. marca o 10:40 sa v Kremli stretla trojica vracajúca sa z kuncevskej vily: Berija, Malenkov a Chruščov. K nim sa pridali ďalší členovia politbyra. Začínali sa deliť o moc. „Nikto si nemôže, a verím, že ani si nechce, robiť nárok na to, aby sa stal následníkom súdruha Stalina,“ vyhlásil Malenkov. Ostatní s ním súhlasili. Každému bolo jasné, že pokúsiť sa teraz na seba strhnúť moc by bola politická samovražda.

Pred zasadnutím politbyra, ktoré zvolali, opäť navštívili „Blízku vilu“ (tzv. Bližnaja dača bolo Stalinovo sídlo v Kunceve, pozn. red.). Stalin iba občas zastenal. Keď sa zdalo, že otvoril oči, Kliment Vorošilov mu povedal: „Súdruh Stalin, my sme tvoji verní priatelia a spolupracovníci. Ako sa cítiš, drahý?“ Žiadna odpoveď.

Vo štvrtok 5. marca profesor Mjasnikov konštatoval: „Smrť nastala o 21. hodine a 50. minúte.“ Spôsobilo ju krvácanie do mozgu.

Členovia politbyra nesúci rakvu so Stalinovými pozostatkami. Vpredu idú Malenkov (vľavo) a Berija (vpravo).
Členovia politbyra nesúci rakvu so Stalinovými pozostatkami. Vpredu idú Malenkov (vľavo) a Berija (vpravo).
Zdroj: Wikimedia Commons

Sovietsky zväz po Stalinovi

Celý Sovietsky zväz sa zahalil do smútku. Ľudia plakali. Štátny smútok bol nariadený aj vo všetkých štátoch sovietskeho bloku. V deň pohrebu 9. marca boli na Červenom námestí ušliapané stovky ľudí. V Kremli sa rozpútal nový boj o moc.

Malenkov sa stal predsedom rady ministrov, Molotov sa vrátil na post ministra zahraničných vecí, Bulganin sa stal novým ministrom vojenstva a za šéfa ministerstva vnútra, pod ktoré prešlo aj ministerstvo štátnej bezpečnosti, bol vymenovaný Berija. Predsedom prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR, čiže novou formálnou hlavou štátu, sa stal Kliment Vorošilov.

Prví neprávom uväznení ľudia opúšťali väzenia a pracovné tábory na Sibíri, na Ďalekom východe a v Arktíde. V Sovietskom zväze vyrástlo takmer 500 táborových komplexov, v roku 1952 ich bolo ešte asi 200 a v nich prežívalo asi 13 miliónov väzňov. Okrem toho najmenej šesť miliónov ľudí žilo vo vyhnanstve. Podľa francúzskeho historika Stéphana Courtoisa, spoluautora Čiernej knihy komunizmu, zahynulo v sovietskych koncentrákoch okolo 20 miliónov ľudí.

Chruščov, ktorému sa v marci ušiel iba druhoradý post tajomníka strany, získal v lete väčšinu členov politbyra proti Berijovi, nechal ho zatknúť a koncom roka popraviť. Jeho likvidáciou si vydláždil cestu k moci. V septembri 1953 sa Nikita Chruščov stal prvým tajomníkom komunistickej strany a podarilo sa mu oslabiť aj vplyv Georgija Malenkova, ktorý sa napokon musel rozlúčiť s funkciou predsedu vlády.

Začali sa rehabilitácie politických väzňov. Na XX. zjazde komunistickej strany začiatkom roka 1956 predniesol nový prvý tajomník zdrvujúcu obžalobu Stalina. Začala sa nesmelá destalinizácia. Keď mu navrhovali, aby dal preveriť, či diktátor v čase svojej proticárskej činnosti neslúžil tajnej polícii, rázne to odmietol: „Vylúčené! To by znamenalo, že našej krajine vládol tridsať rokov agent cárskej ochranky.“

Štátny smútok po Stalinovej smrti vyhlásili aj v ostatných krajinách sovietskeho bloku. Takto chodili ľudia podpisovať kondolenčné knihy v Bratislave.
Štátny smútok po Stalinovej smrti vyhlásili aj v ostatných krajinách sovietskeho bloku. Takto chodili ľudia podpisovať kondolenčné knihy v Bratislave.
Zdroj: archív TASR

​Destalinizáciu ukončil nástup Leonida Brežneva na čelo Kremľa v októbri 1964. Mnohí Rusi sa dodnes so Stalinem nevyrovnali, vidia v ňom iba génia, ktorý stvoril Sovietsky zväz a zvíťazil nad Hitlerom. Tento proces uvedomovania si pravdy potrvá ešte desaťročia.

Stalin patrí medzi najväčších a najkrutejších diktátorov 20. storočia. V poslednej štvrtine života na seba strhol najviac moci, akú ktorý vládca v histórii mal, myslí si profesor R. F. Hingley z Oxfordu. O cynizme tohto zločinca svedčí jeho výrok: „Smrť jedného človeka je tragédia. Smrť miliónov je štatistika.“ A tiež: „Voľby nerozhodujú voliči, ale tí, čo počítajú hlasy.“

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.