Prevrat, ktorý nás na desaťročia uvrhol do totality. Aký podiel viny nesú Spojené štáty?

Pred sedemdesiatimi rokmi sa v Československu dovŕšil proces, ktorý našu krajinu na vyše štyri dekády ponoril do tieňa totality. Komunisti ho oslavovali ako Víťazný február. Ako tento nezákonný prevrat prebehol a naozaj nebola šanca vyhnúť sa mu? A kto zaň nesie najväčšiu zodpovednosť?

Na pravé poludnie sa v celej krajine rozozneli sirény, vo veľkomestách sa k nim pridali aj klaksóny električiek. Rozhlas, naopak, na päť minút zmĺkol. A do československých ulíc sa vyrojilo dva a pol milióna ľudí, ktorí žiadali demisiu ministrov demokratickej vlády a novú vládu podľa komunistických predstáv. Prirodzene, nešlo o spontánne povstanie občanov. Tento generálny štrajk organizovali komunisti a kým časť občanov sa v ňom ocitla vedome, iní len podľahli davovej psychóze a ďalší zas nátlaku, ktorý sa vytvoril na pracoviskách.

​Deň nato sa komunisti definitívne ujali vlády. Jediným viditeľným odporom voči nezákonnému puču v ich réžii bol pražský pochod asi piatich tisícok vysokoškolákov. Smerovali na Pražský hrad, k umierajúcemu prezidentovi Edvardovi Benešovi. Neprijal ich. Písal sa 25. február 1948, posledný z ôsmich dní prevratu, ktorý do dejín socialistického Československa vstúpil ako Víťazný február.

Étos a zmätok
„Boli to dni zmätku a neistoty s otvoreným koncom a veľmi kusými informáciami o tom, čo sa vlastne deje. Veď sme nemali nič okrem rádia, noviny boli neaktuálne skôr, než vyšli,“ spomínala na februárové udalosti dnes už nebohá Agneša Kalinová, bývalá redaktorka rádia Slobodná Európa; v tom čase 24-ročné dievča, veriace v socialistické ideály.

„Na škole to vrelo, viedli sa vášnivé debaty medzi katolíkmi, ľudákmi a komunistami, no bez akejkoľvek nevraživosti. Čo tento puč prinesie, sme vtedy absolútne netušili,“ pridal sa politológ a filozof Miroslav Kusý, v tom čase sextán na gymnáziu, ktorý revolučnému étosu takisto podľahol a až do augusta 1968 sa hlásil ku komunistickému režimu.

Inými slovami: verejnosť bola vo februári 1948 zmätená a iba málokto dokázal pochopiť, čo sa to vlastne deje. Vrátane tých občanov, ktorí komunistom fanúšikovali. A ani na Slovensku ich nebolo málo, v posledných demokratických voľbách pred nástupom totality v máji 1946 získali hlas takmer tretiny voličov.

Takže: čo sa to vlastne stalo? Ako to, že Československo, do druhej svetovej vojny jedna z najvyspelejších krajín sveta, sa z týždňa na týždeň na vyše štyridsať rokov ocitlo za hranicami demokratického sveta?

Amerika a jej vina
Komunistický puč v Československu je nepravdepodobný, pretože by sa zrejme nezaobišiel bez nasadenia sovietskej armády, a to by bol risk, usudzovala na konci roku 1947 americká spravodajská služba CIA. Teda ešte pár týždňov pred definitívnym nástupom totality. „Čechoslováci sú politicky vyspelí, naplnení západným ideálom demokracie, majú vysokú úroveň života a milujú slobodu,“ skonštatovala zas na inom mieste svojej analýzy.

Prečo to tu spomíname? Lebo len tri roky dozadu sa objavila v českom preklade kniha, ktorej autor do diskusie o zodpovednosti za pád Československa do totality vnáša nový pohľad. A spomínaný zlý odhad americkej tajnej služby, ale aj americkej diplomacie a vojenskej misie pôsobiacej na našom území považuje za jednu z posledných kociek v domine nešťastných udalostí vrcholiacich „Víťazným februárom“. Reč je o Igorovi Lukešovi, významnom americkom historikovi českého pôvodu a jeho práci Československo nad propastí.

Kým sa však k otázke miery zodpovednosti Američanov dostaneme, v skratke si zrekapitulujme predošlé kocky oného osudového domina.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 72% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.