„Všetko, čo som v živote získal, by som vymenil za to, keby som mohol vrátiť čas späť,“ povedal v roku 2006 v rozhovore pre denník Times jeden z najlepších futbalistov svetovej histórie Bobby Charlton. Prvýkrát po takmer polstoročí vtedy prelomil mlčanie a vrátil sa v spomienkach k osudným momentom, ktoré zasiahli nielen do jeho života.
Šiesteho februára 1958 na mníchovskom letisku v troskách lietadla Britských európskych aerolínii vyhasli životy viac než dvoch desiatok ľudí, medzi ktorými boli aj jeho spoluhráči z tímu Manchester United. On bol jedným z mála tých, pri ktorých stála pani Šťastena.
„Spomienky na kamarátov ma prenasledujú dodnes, každý deň. Stále to bolí a cítim sa previnilo, že práve ja som prežil a oni nie,“ povedal v uvedenom interview slávny futbalista.
Bobby Charlton bol jedným z Busby babes, čiže Busbyho detí. Tak v druhej polovici päťdesiatych rokov v Anglicku prezývali manchesterský tím, ktorý z partie mladých talentovaných chlapcov bez výraznejších skúseností zložil manažér Matt Busby. Atraktívnou hrou i výsledkami si získali srdcia fanúšikov a všetci im prorokovali hviezdnu budúcnosť.
V rokoch 1956 a 1957 sa tešili z primátu v anglickej lige, čím si v oboch prípadoch vybojovali účasť v novej kontinentálnej klubovej súťaži – Pohári európskych majstrov (dnešnej Lige majstrov). Pri premiére ich zastavil Real Madrid v semifinále, v sezóne 1957/58 mali však vyššie ambície.
Na začiatku februára 1958 museli Busbyho deti absolvovať sériu troch ťažkých duelov. V prvom zvíťazili v Londýne nad Arsenalom 5:4 a pred zápasom so silným mužstvom Wolverhamptonu Wanderers chceli potvrdiť skvelú formu aj v odvete štvrťfinále európskeho pohára na horúcej balkánskej pôde.
V Belehrade na nich čakala domáca Crvena zvezda, ktorú predtým doma porazili 2:1 a nič iné ako postup medzi najlepšiu európsku štvoricu si anglickí mladíci nepripúšťali. „Manchester United už nikdy nemôže stáť pred ťažšou skúškou, ako bola táto,“ napísal v komentári z vyrovnaného zápasu, v ktorom vďaka remíze 3:3 Busbyho deti potvrdili vytúžený postup, novinár Tom Jackson z denníka Manchester Evening News.
Do juhoslovanskej metropoly cestoval spolu s hráčmi, niekoľkými fanúšikmi a ďalšími novinármi leteckým špeciálom spoločnosti British European Airways, ktorým sa výprava mala deň po zápase vrátiť aj domov. Aerolinky im poskytli luxusný 47-miestny stroj AS.57 Ambassador, ktorý pilotovala skúsená posádka tvorená kapitánom Jamesom Thainom a Kennethom Raymentom.
Let medzi Belehradom a Manchesterom mal byť prerušený medzipristátím na dotankovanie v Mníchove a sprvu išlo všetko podľa plánu. V bavorskej metropole však nastali problémy. Odlet, naplánovaný na štrnástu hodinu, museli najprv pre husté sneženie odložiť o tridsať minút.
Hoci sa ani o pol tretej počasie nezlepšilo, posádka dostala povolenie na štart. Thain s Raymentom robili čo mohli, lenže dvojmotorový hornoplošník triedy Elizabethan sa im na vzletovej dráhe do vzduchu dostať nepodarilo. Požiadali teda o opakovanie štartu, čo im dispečeri povolili. Druhý pokus sa skončil navlas rovnako, lietadlo sa vôbec neodlepilo od zeme.
„Oznámili nám, že máme vystúpiť, lebo treba opäť doplniť palivo. Išli sme teda na kávu. Všetci sme boli znepokojení. Asi po dvadsiatich minútach nám povedali, že môžeme do lietadla znovu nastúpiť,“ spomínal po niekoľkých rokoch obranca Bill Foulkes.
Dobrá nálada, ktorá na palube Ambassadora vládla od Belehradu, bola preč. Všetci cestujúci boli nervózni a čakali, ako dopadne tretí pokus o štart. Mal byť posledný a ak by nevyšiel, let by odložili.
Tri minúty po pätnástej hodine sa lietadlo opäť rozbehlo po dráhe. „Naberali sme rýchlosť, tá však začala náhle klesať. Letovému dispečerovi som ohlásil, že sme v nebezpečí a v tej chvíli Kenneth zakričať, že to nezvládame. Pozrel som sa dopredu a zbadal som, ako sa rútime oproti nejakému domu. Potom prišiel náraz,“ opisoval neskôr kritické momenty kapitán James Thain.
Busby babes, najlepšie anglické futbalové mužstvo prestalo v okamihu existovať. „Prebral som sa asi 50 metrov od lietadla, bol som pripútaný v sedadle a spoluhráč Harry Gregg ma ťahal čo najďalej od trosiek,“ spomínal Bobby Charlton, ktorý si nikdy nedokázal vysvetliť, akým zázrakom sa mu podarilo haváriu nielen prežiť, ale vyviaznuť z nej iba s malým zranením na hlave.
Priamo v troskách lietadla prišlo o život dvadsať ľudí. Bolo medzi nimi sedem Charltonových spoluhráčov – Geoffrey Bent, Roger Byrne, Eddie Colman, Mark Jones, David Pegg, Liam Whelan a Tommy Taylor, ďalej sekretár klubu Walter Crickmer, tréneri Tom Curry a Bert Whalley, palubný steward Tom Cable, novinári Alf Clarke, Donny Davies, George Follows, Tom Jackson, Archie Ledbrooke, Henry Rose a Eric Thompson a cestujúci Bela Miklos a Willie Satinoff.
To ale nebol konečný počet obetí. Novinár Frank Swift zomrel pri prevoze do mníchovskej nemocnice, v nej o dva týždne neskôr skonal na následky zranení najmladší anglický futbalový reprezentant tej doby Duncan Edwards a šesť týždňov po havárii prehral boj o život aj ťažko zranený kopilot Kenneth Rayment.
Katastrofu napokon prežili dvadsiati šťastlivci, medzi ktorými bol aj Matt Busby a deviati jeho hráči.
Zodpovednosť za haváriu padla na základe výsledkov vyšetrovania na Jamesa Thaina. Podľa nemeckých vyšetrovateľov sa lietadlu nepodarilo odštartovať kvôli námraze na krídlach, čo však kapitán odmietal. Márne. Rovnako márne sa celé roky usiloval o revíziu vyšetrovania.
Až v roku 1968, keď sa na základe nových dôkazov a výpovedí očitých svedkov ukázalo, že skutočnou príčinou havárie bol povrch vzletovej dráhy, na ktorom lietadlo nemohlo nabrať potrebnú rýchlosť, pretože bol pokrytý hrubou vrstvou riedkeho rozmočeného snehu, zbavili kapitána Thaina viny. K lietaniu sa tento bývalý pilot RAF napriek tomu už nikdy nevrátil a o sedem rokov neskôr zomrel na infarkt.
