Bývalý rumunský komunistický prezident Nicolae Ceaušescu, ktorý sa narodil pred sto rokmi, sa síce usiloval o samostatné postupy, pod jeho vedením sa ale z Rumunska stal jeden z najchudobnejších štátov v Európe s nevídaným kultom osobnosti.
Ceaušescu sa narodil 26. januára 1918 v mestečku Scornicešti. Ako chlapec odišiel do Bukurešti, kde pracoval ako obuvnícky učeň a v osemnástich rokoch vstúpil do vtedy ilegálnej komunistickej strany. Počas vojny striedal činnosť v ilegalite s pobytom vo väzení, po nej pôsobil v rôznych straníckych funkciách i vo vláde a bol aj hlavným politrukom armády.
K moci sa dostal v roku 1965, keď ho zvolili za generálneho tajomníka ústredného výboru strany. O dva roky neskôr sa postavil na čelo Štátnej rady, teda akejsi kolektívnej hlavy štátu.
V začiatkoch svojej vlády sa snažil o liberalizáciu a v mnohých oblastiach nastalo nevídané uvoľnenie. V rámci socialistického bloku tiež začal uplatňovať nezávislejšiu politiku. Počas roztržky Číny so Sovietskym zväzom sa napríklad spriatelil s Pekingom, v roku 1967 neprerušil, na rozdiel od iných socialistických štátov vzťahy s Izraelom, alebo odmietol účasť Rumunska na manévroch Varšavskej zmluvy.
V roku 1968 bol dokonca označovaný za „najobľúbenejšieho komunistu“ Západu. V auguste totiž odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, na ktorej sa Rumunsko ako jediný členský štát paktu nepodieľalo. Ceaušescov postoj imponoval aj mnohým Rumunom.
O tri roky neskôr ale prišla studená sprcha, keď po návšteve Pekingu vyhlásil „kultúrnu revolúciu“. Krátke obdobie uvoľnenia sa skončilo a Ceaušescov kult osobnosti začal nadobúdať nevídané rozmery.
V marci 1974 nastúpil do funkcie prezidenta, ktorá bola vytvorená iba kvôli nemu, odstavil mnohých funkcionárov, ktorí ho pôvodne podporovali, a začal sa obklopovať členmi svojej rodiny. O jeho bezpečnosť sa starala obávaná tajná služba Securitate.
„Conductor“, čiže vodca, začal v sedemdesiatych rokoch program takzvanej „systematizácie“, ktorá v praxi znamenala likvidáciu tisícok dedín a ich nahradenie novými centrami. Symbolom režimu sa stali aj rôzne megalomanské stavby, ako napríklad „Palác ľudu“, ktorý dal postaviť v Bukurešti po zemetrasení v roku 1977 a je údajne druhou najväčšou administratívnou budovou na svete po americkom Pentagone.
Začiatkom osemdesiatych rokov, keď Rumunsko postihlo zvýšenie cien surovín, bol Ceaušescu prinútený zmeniť postoj k zahraničnému dlhu. Zaviedol úsporný program a krajina sa stala viac závislá od Moskvy. Navyše, vďaka neuváženej industrializácii, sa z úrodnej krajiny so zásobami ropy Rumunsko stalo jedným z najchudobnejších štátov kontinentu.
V krajine chýbali potraviny a teplo a smutnými symbolmi tohto obdobia sa stali „vedecký“ nutričný program, ktorý stanovoval dávky kalórií pre každého obyvateľa, a demografický program, ktorý mal zvýšiť počet obyvateľov. Po roce 1985 rumunský diktátor odmietol podporovať reformy Michaila Gorbačova.
Ceaušescov pád odštartovali nepokoje, ktoré vypukli 16. decembra 1989 v Temešvári na protest proti plánovanému vysťahovaniu maďarského protestantského kňaza Lászlóa Tökésa. Akcia prerástla do celonárodného protestu, ktorý si nakoniec vyžiadal životy 1 104 ľudí. Proti obyvateľom zasahovali príslušníci obávanej tajnej polície Securitate i armády, ktorá se ale nakoniec pridala na stranu revolúcie.
Diktátor si dlho neuvedomoval vážnosť situácie a po tom, ako sa vrátil z návštevy Iránu, zvolal na 21. decembra na bukurešťské Palácové námestie masové zhromaždenie, ktoré malo odsúdiť „vandalstvo“ v Temešvári. Svoj prejav z balkóna ústredného výboru strany ale ani nedokončil.
Nasledujúci deň okolo poludnia, spolu s manželkou a niekoľkými ďalšími ľuďmi, pred rozhnevaným davom ušiel vrtuľníkom. Zakrátko ich ale chytili a postavili pred špeciálny vojenský súd.
Ten po krátkom procese odsúdil Nicolae Ceaušesca i jeho manželku Elenu za genocídu, podkopávanie štátnej moci a rozvracanie národného hospodárstva na trestu smrti. Oboch krátko po vynesení rozsudku 25. decembra 1989 v meste Targovište aj zastrelili. Pochovali ho na cintoríne Ghencea v južnej časti Bukurešti. Zábery z popravy aj rýchly proces vyvolali vo svete veľkú pozornosť i rozpaky.
Ceaušescu mal osem bratov a dve sestry a až na výnimky mali všetci dobre platené miesta v štátnej administratíve. Druhou najvplyvnejšou osobou v krajine bola jeho manželka. Táto „vedecká kapacita“, za ktorú sa označovala, v skutočnosti nedokončila ani základnú školu.
Najmladší syn Nicu, považovaný za otcovho nástupcu, bol šéfom Zväzu komunistickej mládeže a zomrel krátko po prepustení z väzení v roku 1996 na cirhózu pečene. Ďalšie dve deti, syn Valentin a dcéra Elena-Zoe, ktorá zomrela na rakovinu pľúc v roku 2006, sa v politike príliš neangažovali a venovali sa vedeckej práci.
V roku 2010 si Ceaušescova rodina vyžiadala exhumáciu pozostatkov rumunského diktátora a jeho ženy Eleny, aby sa potvrdilo, že sú naozaj pochovaní na bukurešťskom cintoríne Ghencea. Genetické testy pravosť pozostatkov potvrdili.