Pred 50 rokmi zomrel Jan Palach. Svojím činom chcel prebrať ľudí z apatie

Z unikátneho magnetofónového záznamu človeka až desivo mrazí. Ošetrujúca doktorka Zdenka Kmuníčková naliehavo ako vyšetrovateľka zisťuje mená a motívy Palachovho konania.

Pacient len s námahou vysvetľuje: „Chtěl jsem vzbudit lidi.“ Takmer nezrozumiteľne a len jednou vetou odpovedá na ďalšie otázky. V jednom momente sa z neho vyderie bolestný ston. „Jendo, hrozne to bolí?“ skôr konštatuje ako sa pýta lekárka. „Dost.“

S osemdesiatpäťpercentnými popáleninami povrchu tela sa šanca na život rovná zázraku. Ale umierajúci stihne ešte vysloviť myšlienku, ktorou sa nahrávka končí: „Člověk musí bránit zlu, na které právě stačí.“ Píše sa 17. január 1969. O dva dni Palach zomiera.

Eufória Pražskej jari roku 1968, keď sa ľudia opájali závanmi slobody, je už minulosťou. Po uliciach miest sa preháňajú tanky a rázne dokazujú, kto je v krajine pánom. Česi i Slováci pokorne skláňajú hlavy, zabúdajú na krátke preblesknutie voľnosti a život sa vracia do starých koľají. Vzniká nové slovíčko – normalizácia. Bude aktuálne tak dlho, ako „dočasný“ pobyt cudzích vojsk. Vyše dvadsať rokov.

Na brigády k Sovietom

Prichádzajúca temnota zastihuje Palacha na vysnívanej Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Pôvodne ho sem neprijali pre vysoký počet uchádzačov, nuž si zvolil odbor poľnohospodárskej ekonómie. Nechytil ho za srdce, hoci školu zvládal bez problémov. Po dvoch rokoch mu však schválili žiadosť o prestup na filozofiu.

​Jan bol tichým, hĺbavým, rozvážnym a racionálnym študentom. Vlastne už od detstva. Vyrastal vo Všetatoch neďaleko hlavného mesta. Otec Josef  vlastnil obchod s cukrárenskou prevádzkou. Matka Libuše sa starala o domácnosť, musela sa točiť nielen okolo Jana, ale tiež jeho staršieho brata Jiřího. Víťazstvo robotníckej triedy znamenalo koniec živnostníkov. Hlava rodiny musela zavrieť firmu a hľadať si miesto robotníka. Matka si zohnala prácu ako predavačka. Ako doba velila, v roku 1957 vstúpila do komunistickej strany. Netreba za tým hľadať ideové pohnútky. Ak by tak neurobila, pre jej synov by zostali štúdiá zakázanou zónou.

Druhým úderom pre rodinu bol otcov infarkt v roku 1962.  Keďže Jiří bol už dospelý, trinásťročný Jan zostal žiť len s mamou. Bol to práve otec spolu s dedom, ktorí odmala ovplyvňovali jeho nazeranie na svet. Obaja boli členmi Sokola, vlastencami, stúpencami prvej republiky a chlapec pozorne načúval i rozprávaniam o ďalšej osobnosti českej histórie Janovi Husovi. V škole bol síce len priemerným žiakom, no vynikal v histórii.

S mamou a starším bratom Jiřím. Jan ešte nemal ani dva roky.
S mamou a starším bratom Jiřím. Jan ešte nemal ani dva roky.
Zdroj: archív Jiřího Palacha

​Ešte niečo sa zadrelo budúcemu rebelovi hlboko pod kožu – brigády v Sovietskom zväze. Tu sa mládežníci často stretávali nielen s nedostatkom náradia, ale okúsili aj hlad. Jednu brigádu absolvoval v Kazachstane v roku 1967. Z druhej, v leningradskej oblasti, sa vrátil len 17. augusta 1968, teda štyri dni pred vpádom okupačných vojsk. Zaradil sa do šíku tých, ktorí po múroch vypisovali protestné nápisy.

Aj osobné dejiny majú svoje paradoxy. Za odmenu pri organizovaní pracovných zájazdov do krajiny, kde zajtra znamenalo už včera, Palacha vyslali do Francúzska na zber hrozna. Odtiaľ sa vrátil deň po schválení zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.