Československý experiment so socializmom: Dubček nevedel doceniť význam priamych hrozieb

„Saša, zdá sa, že nám klameš!“ Keď túto vetu v telefonickom rozhovore vyslovil vtedajší šéf Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev, zostávalo do príchodu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie len niekoľko dní. A rovnako by sme sa mohli zamyslieť aj my. Bol totiž Alexander Dubček tou láskavou a ľudskou tvárou socializmu, alebo len oportunistom bažiacim po kariére? A bol politickým naivistom?

Je 13. augusta 1968. O pol šiestej večer odvolajú Alexandra Dubčeka zo zasadnutia predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, vrcholného orgánu vtedajšej moci u nás. Z Jalty sa hlási generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev. Telefonát trvá vyše hodiny a počas neho vyprcháva z inak zväčša usmievavej Dubčekovej tváre nadšenie a farba.

„Alexander Stepanovič, potrebujem s tebou dnes nutne hovoriť... Povedali mi, že u vás prebieha predsedníctvo. Nezdržujem ťa príliš týmto rozhovorom?“ začína Brežnev naoko zmierlivo.

„Nie, prosím, súdruhovia mi už povedali, že chceš so mnou hovoriť...“ odpovedá Dubček.

„Znova sa na teba obraciam, aby som vyjadril svoje znepokojenie nad tým, že prostriedky masovej propagandy nielen nesprávne vysvetľujú maše porady z Čiernej nad Tisou a Bratislavy, ale zosilňujú útoky na zdravé sily, hlásajú antisovietizmus a antisocialistické idey... Na našom politbyre sme si vymenili názory a dospeli sme jednomyseľne k záveru, že existujú všetky dôvody pre to, aby sme hodnotili vytvárajúcu sa situáciu ako porušenie dohody dosiahnutej v Čiernej nad Tisou. Mám na mysli dohodu, ktorú sme spolu uzavreli medzi štyrmi očami... mám na mysli dohodu medzi naším politbyrom a predsedníctvom vašej strany,“ prízvukuje Brežnev a naráža na stretnutie, na ktorom sa 29. júla snažil česko-slovenskej politickej špičke na čele s Dubčekom veľmi jasne naznačiť nespokojnosť  s vývojom v krajine v srdci Európy.

„Už som vám hovoril, aké opatrenia činíme, aby sme skoncovali s antisovietskymi a antisocialistickými vystúpeniami prostriedkov masovej propagandy. Už som vám povedal, aké opatrenia a v akom poradí budeme vykonávať. Ale tiež som vám povedal, že ich nemožno urobiť za jeden deň. Potrebujeme na to čas...“ bráni sa Dubček.

​Brežnev však ďalej namieta, že ubehol viac ako jeden deň a podľa nich sa nič významne nezmenilo. Apeluje na Dubčeka, pripomína personálne výmeny, na ktorých sa vraj v Čiernej nad Tisou dohodli. Ten opakuje, že potrebujú čas, oveľa viac času, ako je im sovietske vedenie ochotné dať. A tiež, že viaceré dôležité otázky treba najprv prerokovať v pléne. Brežnev opäť nalieha, pripomína konkrétne dátumy, Dubček kľučkuje a opakuje, že plénum bude a až ono rozhodne.

„Ak tomu dobre rozumiem, neplánuješ ani dnes prejednávať tieto otázky,“ kontruje rozladený Brežnev. „Chcem ti položiť priamu otázku: čo to má znamenať, Saša? Aj v tejto veci nás klameš! Nemôžem to hodnotiť inak ako klam,“ pritvrdzuje.

Dubček sa opäť bráni a vyratúva, čo všetko sa bude diať a opakuje, že potrebuje čas. „Ja vám sľubujem, súdruh Brežnev, že urobíme všetko nevyhnutné, aby sme splnili dohodu,“ ubezpečuje ho nakoniec. Brežnev končí rozhovor s tým, že budú z Moskvy pozorne sledovať vývoj udalostí. A že sa ešte porozprávajú po skončení predsedníctva ÚV KSČ.

O týždeň neskôr sa na územie Československa začnú valiť vojská „spriatelených“ štátov Varšavskej zmluvy. Vraj na žiadosť našej politickej špičky.

(Ne)existujúci telefonát?

Opak tvrdí ruský historik a spisovateľ Svjatoslav Rybas, ktorý predvlani rozčeril hladinu diskusií po tom, ako tvrdí, že sovietske vojská (a vojská ďalších štyroch krajín Varšavskej zmluvy) na naše územie pozval samotný Alexander Dubček. Odvoláva sa na svedectvo bývalého sovietskeho diplomata Valentina Falina a údajný telefonát 16. augusta 1968, ktorý je vraj uložený v ruských archívoch.

Ako to teda bolo? A naozaj „klamal“ Dubček nielen Brežnevovi, ale aj nám všetkým?

Historik Ivan Laluha však potvrdzuje, že sú známe len dva telefonáty, v ktorom sa vtedajší šéf Sovietskeho zväzu snaží dohovoriť svojmu československého náprotivku. Prvý sa odohral 9. augusta a druhým bol už vyššie citovaný z 13. augusta.

„O telefonáte 16. augusta nielenže nič nevieme, ale nikde sa o tom  nenachádza ani zmienka, že by sa konal,“ povedal Laluha v rozhovore pre portál noveslovo.sk. „Okrem odvolávky Svjatoslava Rybasa na svedectvo Valentina Falina, že telefonát 16. augusta sa udial štyri dni po zasadaní predsedníctva ÚV KSČ. Podľa toho by to malo byť 12. augusta. Táto téma je našimi historikmi dobre spracovaná a nikde sa nenachádza zmienka o nijakom zasadnutí 12. augusta,“ dôvodí Laluha.

Alexander Dubček v čase svojho politického vrcholu. Aj jeho však nakoniec systém „zomlel“.
Alexander Dubček v čase svojho politického vrcholu. Aj jeho však nakoniec systém „zomlel“.
Zdroj: archív TASR

​Hoci je teda podľa dostupných informácií (a tiež svedectiev Dubčekových blízkych spolupracovníkov) krajne nepravdepodobné, že by ich na naše územie pozval, narážame na isté nejasnosti. Napríklad na to, ako si v memoárovej knihe Nádej zomiera posledná samotný Alexander Dubček spomína na osudný hovor: „Brežnev mi telefonoval 13. augusta. Počas rozhovoru neurobil ani priame, ani iné narážky na neexistujúce dohody z Čiernej nad Tisou. Vedel, že je to rozprávka.“

Prepis rozhovoru však hovorí niečo iné. Narážok je v ňom viac ako dosť. Aký teda skutočne bol Alexander Dubček? Bol naozaj onou ikonou socializmu s ľudskou tvárou, ktorú v ňom videli vtedajší obyvatelia Československa? Bol to „len“ idealista a rojko, alebo ostrieľaný káder, ktorý čelil mohutnej sovietskej presile? A mohol vôbec jeho „experiment“ so socializmom dospieť k úspešnému koncu alebo bol len prejavom politickej naivity?

Sme s vami, buďte s nami!

„Pohľad na politikov, ktorí pôsobili pri zlomových udalostiach našich dejín, bude vždy podliehať rôznym interpretáciám. Podobne je to aj v prípade Dubčeka a jeho pôsobenia v roku 1968,“ hovorí historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa.

Napriek tomu, že Československo bolo pevnou súčasťou sovietskeho bloku a muselo rešpektovať geopolitickú realitu studenej vojny a rozdelenia sveta na dva antagonistické tábory, nepochybne podľa neho existoval určitý priestor na vnútorné nastavenie mantinelov režimu.

„Dôkazom je situácia v susedných socialistických štátoch, akými boli Poľsko či Kádárov režim v Maďarsku. To by však reformy v roku 1968 nemohli prebiehať tak rýchlo a nemohli by byť také intenzívne. Pri hodnotení Dubčekovej politiky v roku 1968 treba vziať do úvahy aj pôsobenie prebudenej verejnej mienky a spontánne nadšenie ľudí vítajúcich reformy a dožadujúcich sa ich prehlbovania,“ hovorí a upozorňuje tak na jeden z možných kameňov úrazu pri vnímaní tohto obdobia.

Hoci takzvaná Pražská jar a socializmus s ľudskou tvárou išli ruka v ruke, nemožno ich celkom stotožňovať. „Reformný socializmus v podaní českých a slovenských predstaviteľov znamenal zásadnú demokratizáciu systému, ktorá sa z pohľadu bežného človeka prejavila najmä odstránením cenzúry a s tým súvisiacou možnosťou verejnej kritiky negatívnych javov, faktickým otvorením hraníc, pomalou rehabilitáciou obetí teroru 50. rokov, uvoľnením tlaku na cirkvi, ekonomickou reformou povoľujúcou drobné podnikanie, vznikom nekomunistických organizácií či postupným procesom zrovnoprávnenia postavenia Slovenska v  spoločnom štáte,“ vysvetľuje Peter Jašek.

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.