Viacero pamätníkov sa zhodlo, že táto kyvadlová lanová dráha bola svetovým unikátom. „Lanovka takéhoto rázu, takejto dĺžky a bez prestupu, nebola naprojektovaná nikde vo svete. Po lanách sa inde neprevážalo tak ďaleko, ako tu v Tatranskej Lomnici. Tá lanovka bola naozaj jedinečná, aj čo sa týka rýchlosti,“ uviedol pre TASR Juraj Husovský, ktorý práve tu v sedemdesiatych rokoch začínal kariéru lanovkára.
Na energetické napájanie lanovky sa využívala bývalá vicinálna železnica a 6000-voltové vedenie viedlo až na Skalnaté pleso. Pri výstavbe bolo potrebné najprv postaviť pomocné lanovky, a to zo stanice Štart na Skalnaté pleso a zo Skalnatého plesa na Lomnický štít. Materiál pritom v začiatkoch vynášali nosiči na svojich pleciach.
„Zaujímavé je, že na tomto prvom úseku bolo jedno nosné lano, dve ťažné a dve príťažné laná. Tie sa napínali na Štarte, takže tam vybudovali napínaciu komoru v hĺbke asi 15 až 20 metrov. Napínacie závažie s napínacími lanami na Štarte potom napínali nosné laná zakotvené v Tatranskej Lomnici a na Skalnatom plese. Táto lanovka bola vybavená všetkými druhmi oceľových lán,“ objasnil Husovký.
Podľa neho najzvláštnejším z nich bol tzv. Herkules, veľmi hrubé napínacie lano na Štarte, na ktorom bolo zavesené približne 20-tonové závažie. Pri výstavbe diela bol použitý aj svetový patent, vyrovnávacie zariadenie na behúni vozňa, ktoré rozdeľovalo váhu a ťah lán, aby ťahali kabíny rovnako.
V tom období pritom do úvahy prichádzalo niekoľko variantov, kde by nová lanovka na podporu turizmu vo Vysokých Tatrách mala vyrásť.
„Už počas monarchie Uhorský karpatský a Maďarský turistický spolok mali niekoľko návrhov na výstavbu lanovky, napr. na Rysy, Gerlachovský či Slavkovský štít. Voľba na Lomnický štít nakoniec vyšla od medzivojnového riaditeľa štátnych kúpeľov v Tatranskej Lomnici Juraja Orzságha. Jeho brat bol vtedy krajinský prezident pre Československú republiku, takže mal styky na najvyšších miestach,“ priblížil históriu publicista Ivan Bohuš ml.
Vtedajšie ministerstvo železníc dalo v roku 1936 súhlas na prípravu technických prác a po vyhodnotení troch ponúk zadali stavbu firme František Vizner z Chrudimi. Rozpočet na celú lanovku až po Lomnický štít bol 15 miliónov korún. Zemné práce začali v Tatranskej Lomnici v máji 1936, vrátane prístupovej cesty pre nákladné autá na Štart, o rok a pol neskôr spustili na spodnom úseku lanovky prevádzku.
Pri výstavbe staničných budov na Štarte i na Skalnatom plese sa veľa vecí v pôvodných projektoch muselo meniť. „Pri výstavbe stanice Štart napr. zistili, že je tam nestabilné podložie, tak museli robiť základy oveľa precíznejšie, ako sa predpokladalo a vybudovať pod tým veľkú betónovú dosku. Pri Enciáne sa investor rozhodol vybudovať reštauráciu a hotel s desiatimi izbami,“ doplnil Bohuš.
Lanovka na spodnom úseku začala premávať 22. decembra 1937, pričom 19. decembra na prezentáciu pozvali novinárov, o dva dni neskôr prebehla kolaudácia a následne spustili prevádzku pre verejnosť. Na lanovej dráhe vozili ľudí až do konca 90. rokov, kedy ju nahradila nová.
„Súčasné lanovky už s tou starou nemajú, žiaľ, nič spoločné. Škoda je najmä toho technického diela, pretože deväť pôvodných podpier odpálili a zavreli tak dvere pred tým, že by sa to raz mohlo ako nejaký technický unikát obnoviť. Zachovali sa len pôvodné Jurkovičove budovy, niektoré z nich, žiaľ, tiež chátrajú,“ konštatoval Bohuš.
Husovský doplnil, že sa ešte zachovali nejaké kolesá, prvá podpera z Tatranskej Lomnice na Štart, vozne lanovky, behúne i nejaké motory a regulátory.
„Čo ma mrzí, že nejakí ľudia rozobrali náhradný prúdový zdroj. Tá lanovka dokázala byť vďaka nemu v prevádzke, aj keď nebola elektrina. Bol to náš záchranca, bol vlastne z nemeckej ponorky, dokázal poháňať lanovku a prevádzka naň bola v podstate lacnejšia ako dodávaná elektrina. Bol to krásny stroj,“ dodáva s nostalgiou Husovský.
Architektonické návrhy Dušana Jurkoviča, na základe ktorých postavili jednotlivé staničné budovy, boli aj podľa neho jednými z najvzácnejších častí celej stavby.