Kto nezhorel, ten sa utopil. Najväčšiu námornú katastrofu prežila iba hŕstka šťastlivcov

Pod tragédiu, ktorá počtom obetí takmer trojnásobne prekonala neslávne známu prvú a zároveň poslednú plavbu legendárneho Titanicu, sa podpísalo najmä zanedbanie bezpečnostných predpisov. Obe plavidlá, ktoré sa 20. decembra 1987 zrazili pri Filipínach, riadila v čase nešťastia nekvalifikovaná obsluha, nehovoriac o preťaženej dopravnej lodi, prepravujúcej výrazne vyšší počet pasažierov, než povoľovali predpisy, či lajdáctve jej posádky.

Trajekt mal už najlepšie roky za sebou. Deväťdesiattri metrov dlhú loď postavenú v roku 1963 v Japonsku kúpila v roku 1975 filipínska prepravná spoločnosť. Loď, ktorá v tom čase brázdila moria pod názvom MV Don Sulpicio, postihlo prvé nešťastie v júni 1979, keď ju počas plavby z Manily do Cebu zachvátil požiar. Všetkých 1 164 cestujúcich sa vtedy našťastie podarilo zachrániť, plavidlo však muselo podstúpiť rozsiahlu opravu. Do prevádzky sa trajekt vrátil v roku 1981, už ako MV Doña Paz.

Osudného 20. decembra 1987 vyplávala Doña Paz asi o pol siedmej ráno z prístavu Tacloban a jej cieľom bola filipínska metropola Manila. Počet pasažierov, ktorí ňou cestovali v ten deň výrazne prevyšoval oficiálnu maximálnu kapacitu.

Tá bola podľa spoločnosti Sulpicio Lines, ktorá trajekt prevádzkovala, 1 424 osôb. Rovnaká spoločnosť vo svojom prvom stanovisku po nešťastí uviedla, že v osudný deň prepravovala Doña Paz 1 493 cestujúcich a 59 členov posádky. O tri dni neskôr počet zrevidovala. Podľa nového vyhlásenia malo byť 20. decembra počas plavby na palube 1 583 pasažierov a 58 členov posádky.

Ako však v tom čase uviedol nemenovaný predstaviteľ spoločnosti Sulpicio Lines, nakoľko bolo pred vianočnými sviatkami a záujem výrazne prevyšoval kapacitu trajektu, veľké množstvo lístkov bolo predaných načierno a títo ľudia neboli vôbec zapísaní na listinu cestujúcich. Podľa toho istého zdroja sa na listinu nezapisovali ani deti do štyroch rokov, či držitelia bezplatných lístkov.

V januári 1999 vyšla správa filipínskej prezidentskej pracovnej skupiny, ktorá sa napokon stala smerodajnou nielen v otázke počtu pasažierov, ale aj obetí. Na základe záverov vyšetrovania, súdnych záznamov a žiadostí o odškodnenie v nej stálo, že na trajekte Doña Paz cestovalo 4 341 pasažierov a 58 členov posádky. Dohromady teda 4 399 ľudí, čo takmer trojnásobne prekračovalo kapacitu lode.

Trajekt Doña Paz v prístave Tacloban v roku 1984.
Trajekt Doña Paz v prístave Tacloban v roku 1984.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V osudný deň okolo desiatej večer plávala Doña Paz Tablasskou úžinou východne od filipínskeho ostrova Mindoro. Do Manily mala doraziť až ráno, a tak väčšina ľudí spala alebo ležala, kde sa dalo. Všetkých však po chvíli postavil na nohy náraz. Do ich trajektu z dodnes nevysvetlených dôvodov vrazil tanker Vector. Tisíce barelov ropných látok, ktoré prevážal, po zrážke explodovali a vzbĺkli.

Požiar, ktorý obe lode zachvátil, bol taký prudký, že väčšina pasažierov nemala šancu trajekt opustiť a zomreli v jeho útrobách. Ani tí, ktorým sa podarilo z lode dostať si však nepomohli. Hladina mora v okolí zrážky sa totiž ocitla takisto v plameňoch, ktoré neustále živili ropné produkty vytekajúce z tankera.

Bilancia havárie bola katastrofálna. Z trajektu sa podarilo zachrániť iba 24 cestujúcim, z 13-člennej posádky tankera vyviazli iba dvaja jej členovia. Znamená to, že v plameňoch a morských hlbinách zahynulo 4 386 ľudí.

Nemuselo ich byť však toľko. Podľa výpovedí tých pár šťastných, ktorým sa podarilo prežiť, sa cestujúci nemohli dostať k záchranným vestám, ktoré boli z nepochopiteľných príčin zamknuté a prakticky nefungovala ani organizácia evakuácie. Prístup posádky trajektu bol vôbec zarážajúci. Počas plavby a aj v čase kolízie ho riadil neskúsený plavčík, pričom vysokí dôstojníci sa zabávali v bare alebo pozerali televíziu.

Po havárii navyše nikto nevyslal núdzový signál. Ako sa zistilo pri vyšetrovaní, nebolo to ani možné, trajekt totiž nemal kvôli pokazenému zariadeniu vôbec žiadne rádiové spojenie s pevninou.

​O tom, že sa na mori niečo stalo sa tak v Manile dozvedeli až po asi ôsmich hodinách, keď Doña Paz nedorazila do prístavu a záchranári sa na miesto nešťastia dostali až 16 hodín po zrážke. To už boli obe lode dávno pod hladinou. Nad trajektom sa zavrela asi dve hodiny po kolízii, vrak tankera odolával vlnám o dve hodiny dlhšie.

Preživších stroskotancov zobral na palubu iný trajekt, ktorý krátko po havárii plával okolo a počas pátracej akcie sa už nikoho živého nájsť nepodarilo.  Záchranári tak mohli z vody vytiahnuť len asi stovku mŕtvych tiel. Všetkých ostatných pohltili morské hlbiny.

Podľa záverov vyšetrovania, ktoré sa definitívne uzavrelo až v roku 1999, bol za tragédiu zodpovedný vlastník tankera, ktorý prevádzkoval plavidlo bez potrebných dokumentov a navyše preň nezabezpečil kvalifikovanú obsluhu. Vyšetrovatelia však zároveň poukázali na skutočnosť, že trajekt prepravoval výrazne väčší počet cestujúcich, než bola jeho kapacita.

Havária trajektu Doña Paz a tankera Vector sa s počtom 4 386 mŕtvych stala historicky najhorším námorným nešťastím v čase mieru. Pre porovnanie, pri asi najznámejšej lodnej katastrofe, stroskotaní parníka Titanic v apríli 1912, zahynulo 1 503 ľudí. Vôbec najväčší počet obetí v dejinách moreplavby si v januári 1945 vyžiadalo potopenie nemeckej lode Wilhelm Gustloff. Po tom, ako plavidlo prevážajúce utečencov z východného Pruska torpédovala sovietska ponorka, našlo smrť vo vlnách viac než deväťtisíc ľudí.