Najväčší útek z väzenia sprevádzal masaker: Trestanci sa nezastavili pred ničím, zostalo za nimi päť mŕtvych

Nálada v spoločnosti priam korešponduje s pochmúrnym jesenným počasím. Súdržnosť a entuziazmus, ktoré vládli na námestiach českých a slovenských miest pred dvoma rokmi pri zmene režimu, sú zabudnutou minulosťou. Vystriedal ich pesimizmus a dezilúzia.

Je november 1991, sedem mesiacov pred parlamentnými voľbami a Československo prechádza politickou krízou. Zašlo to až tak ďaleko, že prezident Václav Havel hovorí o možnom rozpustení parlamentu a vypísaní predčasných volieb.

Vyostruje sa tiež spor o podobu federácie. Ústredné a národné orgány sa stále nevedia dohodnúť na rozdelení kompetencií a už sa začína nahlas skloňovať aj slovné spojenie „rozdelenie Československa“. V tejto chvíli si to ešte väčšina ľudí nevie predstaviť, v českej časti spoločného štátu je za samostatnosť 16 percent obyvateľstva, na Slovensku 22. O rok to už bude realita.

Boľavý je aj prechod z direktívne riadeného plánovaného hospodárstva na trhové. Nezamestnanosť, liberalizácia cien a ich prudký nárast, devalvácia meny, veľký pokles reálnej mzdy a ďalšie javy sprevádzajúce radikálnu ekonomickú reformu sa tiež významne podpisujú pod rastúce napätie v spoločnosti a odbory dokonca avizujú celoštátny výstražný štrajk.

A predsa všetky tieto i ďalšie problémy na istý čas ustúpia do úzadia. Zatieni ich udalosť, ktorá sa odohrá v Leopoldove.

Pôjdeme aj cez mŕtvoly!

Len pred 20 mesiacmi bola tamojšia väznica dejiskom najväčšej vzbury väzňov v československých dejinách. Trvala niekoľko týždňov a potlačiť sa ju podarilo až po ráznom zásahu, pri ktorom museli byť nasadené dovtedy nevídané sily a prostriedky. Výsledkom bol jeden mŕtvy, štyri desiatky zranených a miliónové škody.

Poškodenie objektov bolo také rozsiahle, že sa dokonca objavili úvahy o zrušení tohto ústavu, z pohľadu kapacity najväčšieho svojho druhu na Slovensku. To sa napokon nestalo, naopak, padlo rozhodnutie o jeho rekonštrukcii. Počas nej leopoldovská väznica funguje ďalej, pravdaže, s obmedzenou kapacitou. Počet trestancov sa zredukoval z asi dvetisíc len na vyše tristo.

​Sú medzi nimi aj siedmi muži, ktorých mená onedlho obletia celú republiku. Všetci sú zaradení v tretej, čiže najťažšej nápravnovýchovnej skupine.

Za lúpež si tam od januára 1990 odpykáva trest 22-ročný Miloš Uriga. Na slobodu sa má dostať v roku 1997.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 83% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.