Prvá palestínska intifáda (povstanie) z rokov 1987 až 1993 priniesla do konfliktu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi niekoľko zmien. Vznikla samovoľne z nespokojnosti prostých Palestínčanov na Izraelom okupovaných územiach, predznamenala vznik islamistického hnutia Hamas, opäť obrátila pozornosť sveta na palestínske problémy a niesla jasné posolstvo: ak nebude mierový proces, bude násilie.
Prvá palestínska intifáda vypukla 9. decembra 1987 a vyžiadala si viac než 2 300 obetí.
Príčinou intifády („vojny kameňov“) bola po takmer štyridsiatich rokoch od vzniku Izraela a po dvadsiatich rokoch od šesťdňovej vojny v júni 1967, pri ktorej sa začala okupácia a vojenská správa palestínskych území (Pásmo Gazy, Západný breh Jordánu a východný Jeruzalem), najmä nespokojnosť Palestínčanov. Nemali vlastný štát, rástla nezamestnanosť a zaľudnenosť palestínskych území, mierový proces stagnoval a Palestínčania sa cítili byť opustení tak arabskými štátmi, ako aj Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (OOP) Jásira Arafata, ktorá od polovice šesťdesiatych rokov viedla palestínske hnutie odporu.
Intifáda, ktorá vypukla samovoľne a bez réžie OOP, mala v útokoch na inštitúcie a predstaviteľov okupačného režimu jasný zámer - oslabiť Izrael „zvnútra“. Povstanie malo vo vnútri palestínskej komunity aj ďalší rozmer: vzniklo islamistické Hnutie islamského odporu (Hamas), ktoré začalo najmä v Pásme Gazy, kde vzniklo, konkurovať Arafatovej OOP. To postupne viedlo až k tohtoročnému júnovému ovládnutiu Pásma Gazy hnutím Hamas.
Podľa jedného z tvorcov prvých izraelsko-palestínskych mierových krokov profesora Jaira Hirschfelda dala intifáda, ktorá sa prakticky skončila po podpise historickej izraelsko-palestínskej mierovej zmluvy v septembri 1993, obom stranám jasnú odpoveď: rozhovory o mieri sa musia začať.
Okrem toho malo povstaní neblahý vplyv aj na izraelskú ekonomiku (napríklad export Izraela sa v dôsledku intifády znížil o 650 miliónov dolárov) a prinieslo tiež prvý palestínsky samovražedný útok vo vnútri Izraela, keď bolo pri útoku na cestujúcich v autobuse na ceste z Jeruzalema do Tel Avivu v júli 1989 zabitých 16 osôb.
Bezprostredným impulzom intifády sa stal incident z 8. decembra 1987, pri ktorom boli v utečeneckom tábore Džabálija v Pásme Gazy izraelským kamiónom zabití štyria Palestínčania. Vzápätí sa rozhoreli protesty v ďalších táboroch v Gaze a na Západnom brehu Jordánu.
Do povstania, v ktorom išlo najprv skôr o hádzanie kameňov, zapaľovanie pneumatík a rozbíjanie okien, sa zapojil milión a pol Palestínčanov, najmä mladých ľudí do 25 rokov (tzv. šabábov). Už 11. júla vydal vplyvný šajch Ahmad Jasín v Gaze vyhlásenie o založení Hamasu, ktoré vyzývalo na zničenie Izraela a vytvorenie islamského štátu.
Izraelská vojenská správa zareagovala raziami, pri ktorých bolo len v roku 1988 zabitých asi tristo Palestínčanov.
Vo svete mala intifáda značný ohlas. V januári 1988 prijala Rada bezpečnosti OSN rezolúciu, v ktorej vyzvala Izrael, aby upustil od deportácií civilného obyvateľstva na okupovaných územiach. A v novembri 1988 Valné zhromaždenie OSN odsúdilo Izrael za porušovanie ľudských práv voči Palestínčanom.
Intifádu podporovala Arafatova OOP, ale postupne získali na jej priebeh väčší vplyv islamisti z Hamasu na čele s „šajchom intifády“ Jasínom, ktorí vyhlasovali vlastné akcie. Arafatovi muži koniec koncov sídlili v Tunisku, kým aktivisti Hamasu „pracovali“ priamo na okupovaných územiach. Spory medzi OOP a Hamasom naberali na sile: Hamas najprv Arafatovi vytýkal iba svetskú ideológiu, keď však v novembri 1988 uznala OOP Izrael, označil tento krok za zradu.
„Blýskať na lepšie časy“ sa začalo až po madridskej konferencii o Blízkom východe v októbri 1991, kde si spolu - po nátlaku USA a ďalších mocností - prvýkrát sadli izraelská i palestínska delegácia. Intifáda začala slabnúť po podpise washingtonskej mierovej dohody v septembri 1993. O jedenásť dní neskôr dal Arafat príkaz na zastavenie vojenských operácií proti izraelskej armáde.
V Pásme Gazy a v Jerichu sa intifáda oficiálne skončila pred ich odovzdaním palestínskej autonómii 6. júna 1994.
Celkovo bolo počas prvej intifády zabitých viac než 2 100 Palestínčanov a vyše 200 Izraelčanov a zranených viac než 25-tisíc ľudí. Uväzneniu neuniklo približne 140-tisíc Palestínčanov.
Po návšteve šéfa vtedajšieho opozičného Likudu Ariela Šarona na Chrámovej hore v Jeruzaleme vypukla 28. septembra 2000 druhá palestínska intifáda (či intifáda Al-Aksá), ktorá sa skončila 8. februára 2005 po stretnutí palestínskeho prezidenta Mahmúda Abbása s izraelským premiérom Šaronom v egyptskom Šarm aš-Šajchu. Vyžiadala si približne 4 700 mŕtvych, z toho asi 80 percent Palestínčanov.