Prohibičné fiasko: Američania pochopili, že keď zakážu alkohol, ľudia budú piť oveľa viac

Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia bolo až vari každému Američanovi jasné, že experiment so vznešenými cieľmi, ako prohibíciu nazval prezident Herbert Hoover, sa nevydaril. Alkohol sa síce už viac než desať rokov nesmel legálne predávať, ľudia však pili viac ako predtým. Prekvital čierny trh, štát prichádzal o stámiliónové zisky z daní za oficiálne vyrábaný alkohol a zarábalo na ňom podsvetie.

Americký zákonodarný zbor si však veľmi neochotne priznával, že sa pomýlil, keď v roku 1919 prohibíciu schválil.

„Bojoval som a celý život aj budem bojovať proti tomuto prekliatemu, špinavému a zhnitému biznisu. Som totiž presvedčený, že ak sa spoločnosť zbaví alkoholu, zmiznú z našich miest chudobné chatrče a väzenia budeme môcť prestavať na fabriky, pretože ak ľudia prestanú piť, stanú sa z nich bezúhonní občania,“ hlásal na začiatku 20. storočia americký presbyteriánsky kazateľ Billy Sunday.

Nebol jediným zaprisahaným bojovníkom proti alkoholu. Rôzne abstinenčné spolky a hnutia striedmosti získavali v USA od druhej polovice 19. storočia čoraz väčšiu podporu a popularitu a na tejto vlne sa rozhodli zviezť aj viacerí politici. V roku 1915 tak už v 26 zo 48 amerických štátov platila nejaká forma prohibície a bolo len otázkou času, kedy sa rozšíri na celé územie Spojených štátov v podobe nejakého federálneho nariadenia.

Stalo sa tak napokon v januári 1919, keď Kongres prijal 18. dodatok k ústave, ktorým sa zakazovala výroba, distribúcia a predaj všetkých nápojov obsahujúcich viac než pol percenta alkoholu. Prezident Woodrow Wilson ho síce odmietol podpísať, kongresmani ale jeho veto prelomili a od 16. januára 1920 začala prohibícia definitívne platiť na celom území USA.

​Ani jej horliví zástancovia vtedy neboli takí optimisti, ktorí by verili, že alkohol zmizne zo dňa na deň v celej krajine, nádejali sa však, že o tridsať rokov ho už Amerika nebude poznať. Lenže aj tam platí, že zakázané ovocie chutí najlepšie a „suchý zákon“ túto pravdu iba potvrdil.

Ukázalo sa, že Američania nemienia abstinovať a rozbehol sa čierny obchod, ktorý postupne viac a viac prekvital, keďže ľudia boli ochotní platiť za nedostatkový alkohol čoraz vyššie sumy. V mestách pribúdali nelegálne bary a keď sa aj nejaký polícii podarilo odhaliť a zlikvidovať, nebolo to nadlho. Ukázalo sa to po zrušení prohibície, keď sa väčšina tajných barov zlegalizovala a bolo ich trikrát viac, než oficiálnych v roku 1919...

Zabavený nelegálny alkohol vylievali federálni agenti neraz demonštratívne do kanálov.
Zabavený nelegálny alkohol vylievali federálni agenti neraz demonštratívne do kanálov.
Zdroj: Library of Congress

​Alkohol prúdil na čierny trh buď zo zahraničia (najviac sa ho pašovalo z Mexika a Kanady) alebo z nelegálnych páleníc. Polícia a federálni agenti im síce išli po krku, efekt bol však podobný ako pri nelegálnych baroch. Pre porovnanie, kým v roku 1921 odhalili a zlikvidovali asi 100-tisíc čiernych výrobcov alkoholu, v roku 1930 to už bol trojnásobný počet. A že nevedeli zďaleka o všetkých, je nad slnko jasné.

Respektíve, v mnohých prípadoch aj vedeli, ale nekonali. Mafiánske gangy, ktoré na prohibícii zarábali najviac, totiž vo veľkom korumpovali tak policajtov, ako aj štátnych úradníkov, ktorí mali nad dodržiavaním „suchého zákona“ bdieť. A nielen to. Obchod s nelegálnym alkoholom a z neho plynúce výnosné zisky priniesol vojny v podsvetí, ktoré si za trinásť rokov vyžiadali viac než 40-tisíc obetí. Symbolom tejto éry zločinu je dodnes najmä chicagský boss Al Capone, ktorý sa vďaka kšeftom s alkoholom stal nekorunovaným gangsterským kráľom.

Situácia začínala byť neúnosná. Demonštrácie proti prohibícii síce politici ešte mohli ignorovať, no rozmáhajúci sa zločin a tiež miliónové straty na daniach, ktoré zákaz výroby a predaja alkoholu štátu prinášal, už boli silným argumentom pre jej zrušenie. V apríli 1933 tak Kongres prijal zákon, ktorý povoľoval výrobu a predaj ľahkých vín a piva s obsahom 3,2 % a o osem mesiacov sa Američania mohli bez obáv napiť aj tvrdého alkoholu. Vďačili za to 21. dodatku ústavy, ktorým Kongres zrušil osemnásty dodatok z roku 1919 a tým aj celý abstinentský experiment.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.