Monster proces s majstrami sveta: Komunisti v 50. rokoch zlikvidovali aj hokejovú reprezentáciu

Na tom mene je až niečo poetické: Domček. Lenže v 50. rokoch minulého storočia na tomto vojenskom väzení poetického nebolo ani zamak. „Kapitán Pergl, šéf domčeka, to bola beštia. Mlátil ma obuškom aj korbáčom s guľôčkami na konci. Dva mesiace, ktoré som tam strávil, považujem za najhoršie obdobie svojho života,“ vyhlásil Augustin Bubník. Bol jednou z obetí procesu s hokejovou reprezentáciou v roku 1950.

Ako s obľubou hovoril, za to, že skončil pri hokeji, mohla sama príroda. Keď sa onoho 21. novembra pred 88 rokmi narodil, panovala krutá zima. Keď ho rodičia niesli na krst, mali veľký strach, aby nezamrzol. „Odvtedy mám k ľadu blízko,“ spomínal pred štyrmi rokmi pre Lidové noviny Augustin „Gustav“ Bubník.

„Ukázalo sa to už počas obdobia, keď som vyrastal. Môj otec bol mäsiar a údenár, moja mamička predavačka v údenárstve. Pretože mamka bola veľká sokolka, vodila nás na sokolské cvičisko k Libeňskému mostu, kde bolo každú zimu vytvorené klzisko. Tam sme začínali korčuľovať a ja som sa dozvedel, že v blízkosti – na ostrove Štvanice – existuje zimný štadión, na ktorom sa hrá hokej.“

Netrvalo dlho a aj on sa preháňal na slávnej „nudli“ - kúsku ľadu za hlavnou plochou a učil sa hrať hokej. A keďže mu to išlo, čoskoro sa stal oporou mládežníckych výberov, ako sedemnásťročný už hral za A tím vtedajšieho „neporaziteľného“ LTC Praha. Hrať za tento klub bolo zároveň aj vstupenkou do reprezentácie.

Zlaté pražské majstrovstvá sveta 1947 mu tesne unikli, prednosť nakoniec dostali starší hráči, ale o rok neskôr už bol členom partie, ktorá vo Svätom Moritzi vybojovala strieborné olympijské medaily. A nielen to: Čechoslováci šokovali bezgólovou remízou s Kanadou, ktorá si dovtedy do Európy chodila po vysoké víťazstvá. Ani jeden tím na turnaji neprehral, pre zámorský tím nakoniec hovorilo lepšie skóre, a tak sa stali šampiónmi.

V Davose hlasovali o emigrácii

Na konci toho roku potom došlo k udalosti, ktorá predznamenala osudy mnohých reprezentantov. LTC sa vydalo na Spengler Cup – najstarší klubový turnaj v Európe. V Davose dostali hokejisti ponuku emigrovať a hráči o nej hlasovali. Nakoniec sa rozhodli vrátiť (pomerom hlasov 8 : 6) a nenasledovať tak príklad niekoľkých slávnych športovcov.

​Majstrovstvá sveta 1949 hostil Štokholm a československí hokejisti po dvoch rokoch slávili titul. Tentoraz už s Bubníkom v zostave. A dokonca prvýkrát v histórii zdolali Kanadu! „Bohunický dal prvý gól, ja druhý, tretí Roziňák. Vyhrali sme 3 : 2, čo Kanadu deklasovalo. Keď sme prišli späť, ľudia nás vítali v Prahe na stanici. Bol tam aj predseda vlády Zápotocký, ministri. Slávili sme vo vládnom salóniku v staničnej budove, potom nasledovala jazda ulicami Prahy. Bola to veľká sláva.“

Tento tím mohol svetovému hokeju vládnuť ešte niekoľko rokov. Lenže všetky nádeje na ďalšie tituly zmizli o rok neskôr zásahom komunistickej moci.

Národný hokejový tím Československa. Augustin Bubník je v spodnom rade celkom vpravo.
Národný hokejový tím Československa. Augustin Bubník je v spodnom rade celkom vpravo.
Zdroj: politictivezni.cz

​Na jar 1950 vtedy dvadsaťjedenročný Bubník slávil piaty titul v rade, tentoraz v drese ATK Praha, kde trávil vojenskú službu. Navyše sa s 26 presnými zásahmi stal aj najlepším strelcom ligy. Lenže svoje kanonierske umenie už na MS vo Veľkej Británii predviesť nemohol. Ale nepredbiehajme.

V sobotu 11. marca 1950 sa zišli hokejisti na odlet na šampionát. Lenže nikam sa neletelo. Prečo? Rozhlasoví reportéri údajne nedostali víza a hokejisti mali ukázať „socialistickú súdržnosť“. O dva dni neskôr boli pozvaní do Tyršovho domu, kde sa dozvedeli, že kvôli vízam reportérov účasť na majstrovstvách sveta Československo ruší.

Smrť komunistom!

Pravým dôvodom bola obava ministra informácií a osvety Václava Kopeckého, že mužstvo zostane po majstrovstvách v zahraničí. Kopecký totiž veľmi dobre vedel o udalostiach na Spenglerovom pohári 1948. V hokejistoch vrela krv. Veď máme obhajovať titul, hovorili si.

„Zišli sme sa preto vzápätí U Herclíků. To bola krčmička za Národným divadlom v Prahe, ktorú vlastnil brat vtedajšieho hráča Sparty Zdeňka Ujčíka,“ spomínal Bubník. Alkohol tiekol prúdom, zapíjalo sa aj narodenie syna reprezentanta Jiřího Macelisa. K Herclíkům nešli len hokejisti, ktorí to mali domov veľmi ďaleko. S pribúdajúcimi hodinami sa hráči čím ďalej, tým viac osmeľovali.

„Keď bola tá najväčšia veselica, tak sme nadávali a sem-tam sme vybehli von a tam kričali: Smrť komunistom!“ Hokejisti tiež spievali pesničku, v ktorej sa hovorí, že nikto nie je „tak hezkej jako Vlasta Kopeckej (slávistický futbalista)“. „Avšak my sme si text upravili na ministra Václava Kopeckého,“ rozprával Stanislav Konopásek.

Práve on a Václav Roziňák potom vycítili, že z popíjanie môže byť pekný „prúser“. Preto sa rozhodli vyraziť za jedným kamarátom s tým, že zábavu dokončia niekde mimo centra Prahy. Už boli na ceste preč, keď sa rozhodli vrátiť sa k Herclíkům a vziať so sebou ešte Bubníka. Do reštaurácie vošiel Roziňák, ale už sa z nej nevrátil – na mieste ho zatkla polícia. Bubník sa pár okamihov predtým snažil zachrániť útekom a ukrytím na dvore v kufri auta. „Lenže ma objavili a vytiahli ako zajaca za uši,“ vravel Bubník s úsmevom.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.