Muž, ktorý začal červený teror: Lenin bol kaviarenský povaľač, jeho šľachtický pôvod tajili

Na Červenom námestí v Moskve sa vždy, keď je to možné, vinie dlhý rad ľudí. Všetci ho chcú vidieť – toho „večne živého“ revolucionára. V prítmí veľkej kamennej hrobky tíško leží drobný muž (ktorý sa za takmer storočie vraj scvrkol o vyše desať centimetrov). Pri pohľade na bledú postavu, ktorá pripomína voskovú bábku, sa až nechce veriť, že práve on dokázal odštartovať udalosti, ktorých tieň sa niekoľko desaťročí rozprestieral (nielen) nad Európou.

Je začiatok marca 1917, teda vlastne koniec februára – podľa vtedy v Rusku platného juliánskeho kalendára. Európu už štvrtý rok pustoší Veľká vojna, do ktorej sa nechali zavliecť už takmer všetky svetové mocnosti.

Kto bol Vladimir Iľjič Lenin? Pozrite si dokument o jeho živote v češtine:

Robotníkov v najväčšej ruskej továrni – petrohradskej Putilovskej fabrike – okrem diania na fronte kvária aj ťažké podmienky v práci. A zásobovanie. Kvôli silným snehovým búrkam uviaznu nákladné vlaky s chlebom ďaleko od hlavného mesta cárskeho Ruska. Dlho potláčaná nespokojnosť vybuchne a do ulíc sa vyhrnú tisíce robotníkov. Ôsmeho marca (23. februára) sa k nim na „oslavu“ svojho dňa pridávajú desaťtisíce žien. Spieva sa Marseillaisa, znejú výkriky ako „Chlieb! a Preč s cárom!“ Ani armáda, ktorú cár pošle proti demonštrantom, nepomôže. Vojaci totiž spočiatku odmietajú strieľať do neozbrojených ľudí, mnohí sa k nim dokonca pridávajú. V priebehu niekoľkých dní protesty zachvátia celú krajinu. Cár Mikuláš II. už nevládze vzdorovať a 15. marca sa končí tristoročná vláda Romanovcov v Rusku.

O vyše dvetisíc kilometrov západnejšie si vo Švajčiarsku radostne, hoci trochu neveriacky, šúcha ruky Vladimir Iľjič Uľjanov, ktorý sa však už dávnejšie podpisuje ako Lenin. „Tak konečne je to tu,“ hovorí manželke Nadežde Krupskej. Masy sa ozvali. A Lenin rieši jediný problém – ako sa dostať priamo do diania.

Šľachtický synček

Kto však tento nevysoký muž bol? „Vodca a učiteľ pracujúcich celého sveta, organizátor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, zakladateľ sovietskeho štátu, významný mysliteľ a proletársky revolucionár, jednoduchý a veľmi srdečný človek – tak pozná Lenina ľudstvo,“ píše sa v Stručnom životopise, ktorý vyšiel v slovenskom preklade v roku 1969.

„V umoch a srdciach celého ľudstva žije a bude večne žiť obraz Lenina – vodcu a učiteľa, človeka krištáľovej morálnej čistoty, neobyčajnej skromnosti a prostoty, nevyčerpateľnej revolučnej energie, najprísnejšej zásadovosti, bezmedznej obetavosti, nezmieriteľnosti voči vykorisťovateľom a najhlbšej lásky k pracujúcim,“ dočítate sa ku koncu tejto útlej brožúrky.

Nuž, postupné skúmanie súdobých prameňov odhaľuje o poznanie iného Lenina. A ten obraz by sa mnohým „súdruhom“ asi nepáčil.​

​Rozhodne nebol predobrazom chudobného proletára, ktorý sa vlastným umom a šikovnosťou vypracoval z biednych pomerov. Nakoniec, ako mnohí vodcovia a teoretici revolúcií (napríklad Karl Marx pochádzal z právnickej rodiny a vzal si šľachtičnú, Friedrich Engels vo vlastnej továrni bez problémov „vykorisťoval“ robotníkov, ktorých práva chcel tak vehementne brániť). Lenin sa narodil do dobre zabezpečenej rodiny v Simbirsku (dnešný Uľjanovsk) 22. apríla 1870. Otec – riaditeľ gymnázia – aj matka boli vzdelaní a hlboko veriaci. A pre svojich šesť detí chceli, prirodzene, to najlepšie.

​Predkov mal malý Vladimir pekne „namixovaných“ – prarodičia z otcovej strany boli Rusi a Kalmyci (príslušníci západomongolského národa), ktorých gény sa podpísali aj na jeho vzhľade. Dedo z matkinej strany zasa pochádzal z ukrajinskej židovskej rodiny. Prestúpil však na pravoslávie a vzal si za manželku dcéru zo zámožnej nemecko-švédskej rodiny.

​„Uľjanovci patrili v Simbirsku k spoločenskej smotánke. Otec budúceho vodcu svetového proletariátu bol dokonca povýšený na dedičného šľachtica, čo sa neskôr muselo zamlčovať,“ hovorí historik Ústavu pamäti národa Tomáš Klubert. 

Fanatické dieťa svojej doby

Paradoxne, práve stav, z ktorého pochádzal, sa neskôr pre Lenina stane jedným z úhlavných nepriateľov. Hoci Vladimir ani jeho súrodenci neboli vychovávaní v revolučných náladách, on sám bol podľa spomienok sestry Anny cieľavedomé, rozumné a snaživé dieťa, najmä čo sa týkalo školy, no ako píše v knihe Lenin, Kontinuita a/nebo diskontinuita ruských dějin? jedna z autoriek Kateřina Hloušková, „tiež bol značne nezvládnuteľný, mnohokrát cholerický, vznetlivý a jedinou autoritou, pred ktorou cítil skutočný rešpekt, bol jeho otec a snáď tiež starší brat Alexander, ktorého si zrejme veľmi vážil“.

Štvorročný anjelik Vladimir Iľjič Uľjanov. Odmalička však bol značne svojhlavý, neskôr až cholerický a pedantný.
Štvorročný anjelik Vladimir Iľjič Uľjanov. Odmalička však bol značne svojhlavý, neskôr až cholerický a pedantný.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Pre dospievajúceho mladíka tak bolo veľkou ranou, keď oba tieto vzory krátko po sebe stratil. Najprv otca pochovala mozgová mŕtvica, o niekoľko mesiacov v Šlisseľburgu odvisol za prípravu atentátu na cára brat Alexander. Z Vladimira sa tak stal miláčik rodiny zahŕňaný pozornosťou matky a sestier.

Tu niekde sa začína príbeh Lenina – revolucionára. Hoci bezprostredne po bratovej smrti to tak ešte hodnú chvíľu nevyzeralo. Lenin (ako najlepší v škole) dokončil gymnázium a zapísal sa na právo na Kazanskej univerzite. Ako brat „mučeníka revolúcie“ sa na jednej strane stal vyhľadávaným spoločníkom radikálne zmýšľajúcich spolužiakov, na strane druhej sa od neho odvracali niekdajší známi. A univerzita z neho urobila exemplárny príklad – po štyroch mesiacoch ho zo štúdia vylúčili.

Ako upozorňuje Juraj Benko z Historického ústavu SAV, tento osobný vývoj sa neodohral vo vzduchoprázdne.

„V tej dobe žili v Rusku tisíce príslušníkov inteligencie, ktorá mala síce pôvod v tradičných vrstvách ruskej spoločnosti, no zároveň bola oddaná myšlienke radikálnej zmeny a revolúcie. Ruskí marxisti predstavovali len časť z nich a Lenin sa k nim priklonil.“

Podľa neho ho viac ako ambícia byť dôsledným marxistom pútala oddanosť myšlienke zvrhnutia cárskeho samoderžavia, ktoré sa zdalo byť už nereformovateľné. „Vo svojom fanatickom radikalizme bol dieťaťom svojej krajiny, svojej kasty a svojej doby,“ dodáva Benko.

Vodca proletariátu?

Vyššie spomínaná „najhlbšia láska k pracujúcim“ však v skutočnosti nebola taká vrelá. Dokonca by sa dalo povedať, že vôbec neexistovala.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.