Víťazi a porazení ruskej revolúcie: Jeden dožil v USA, ďalšieho zomlela mašinéria, ktorú stvoril

Cár Mikuláš II., predseda dočasnej vlády Alexander Kerenskij, revolucionári Lenin, Trockij a Stalin. Päť mužov, ktorých mená v súvislosti s novembrovými udalosťami roku 1917 v Rusku rezonujú vari najviac. Vo víre boľševickej revolúcie zohrali rôzne úlohy, a hoci sa môže zdať, že rozdelenie na víťazov a porazených je jednoznačné, zdanie môže v niektorých prípadoch klamať.

Za asi najtragickejšiu persónu novembrového prevratu sa dá označiť bývalý ruský cár. Boľševici ho nezvrhli, abdikovať ho prinútili už marcové udalosti, po ktorých sa na čelo krajiny postavila dočasná vláda a ktoré znamenali koniec panovania dynastie Romanovcov v Rusku.

Vládli od roku 1613 a sám Mikuláš II., ktorý nastúpil na trón v októbri 1894 po smrti svojho otca Alexandra III., je väčšinou opisovaný ako slabý panovník. Krajinu, ktorá sa na začiatku 20. storočia dostala do politicko-ekonomickej krízy, z nej nedokázal dostať. Kedysi mocná ríša prehrala vojnu s Japonskom, šíril sa v nej hlad a bieda a ekonomika sa ocitla v katastrofálnej situácii.

Do toho vstúpila prvá svetová vojna, v ktorej se Rusko postavilo na stranu Dohody. Veľmi sa mu v nej nedarilo a práve vojnové neúspechy impéria boli tou povestnou poslednou kvapkou, pri ktorej pohár trpezlivosti pretiekol. V marci 1917 vyšli nespokojní ľudia do ulíc a protesty prerástli do revolúcie, ktorá cára prinútila abdikovať a odovzdať moc do rúk dočasnej vlády.

Cársku rodinu po tejto revolúcii a krátkej internácii v Carskom Sele deportovali do vyhnanstva na Sibír a ďalšie mesiace strávila v Toboľsku s niekoľkými dvornými dámami a služebníctvom, ktoré s ňou išlo dobrovoľne. Niektorým členom zvrhnutej dynastie sa podarilo ujsť do zahraničia.

Mikuláš II. s manželkou Alexandrou Fiodorovnou, piatim deťmi a časťou príbuzenstva žil v Toboľsku vo vile bývalého guvernéra až do jari 1918. Po tom, ako boľševici násilne rozpustili Ústavodarné zhromaždenie a v krajine vypukla občianska vojna, deportovali cársku rodinu do Jekaterinburgu na Urale. V pivnici zabaveného domu kupca Ipaťjeva, ktorý obývali, ich napokon 17. júla 1918 boľševické komando brutálne zavraždilo.

Cár Mikuláš II. s rodinou.
Cár Mikuláš II. s rodinou.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Pozostatky, o ktorých sa predpokladalo, že patria cárskej rodine, boli prvýkrát objavené neďaleko Jekaterinburgu v roku 1978. Až o trinásť rokov neskôr ich ale zo spoločného hrobu v zasypanej šachte exhumovali. V roku 1998 boli napokon Mikuláš II., jeho manželka a tri dcéry slávnostne pochovaní v Petropavlovskej pevnosti v Petrohrade. Pozostatky ďalšej dcéry a syna k nim uložili neskôr. Cirkev všetkých členov rodiny vyhlásila za svätých a na mieste vraždy cárskej rodiny bol vybudovaný Chrám Všetkých svätých Na krvi.

Prišiel o moc, no život si zachránil

Alexander Kerenskij bol v poradí druhým predsedom dočasnej vlády, ktorá sa k moci v Rusku dostala na jar 1917.

Vyštudovaný právnik sa pre svoje aktivity už počas revolúcie v roku 1905 ocitol v hľadáčiku cárskej polície, ktorá ho aj zatkla, ale nič mu nedokázala. Ako advokát sa potom špecializoval na politické procesy a obhajobu proticárskych revolucionárov, neskôr sa sám začal angažovať v politike.

Patril k vedúcim osobnostiam revolúcie, ktorá v marci 1917 zvrhla cára. V dočasnej vláde kniežaťa Georgija Ľvova zastával najprv post ministra spravodlivosti, potom bol ministrom vojny a vojnového námorníctva. Predsedom kabinetu sa stal v lete 1917.

Jeho vláda musela od začiatku čeliť narastajúcemu vplyvu sovietov. Boli to orgány robotníckych a vojenských zástupcov, ktoré postupne ovládli boľševici. Tí sa už v júli pokúsili násilne uchopiť moc, vtedy však ešte neuspeli. O niekoľko mesiacov neskôr už ale vláda ich ďalšiemu náporu neodolala. V novembri 1917 ju boľševici na čele s Vladimirom Iľjičom Leninom zvrhli a nastolili moc sovietov.

Predsedovi dočasnej ruskej vlády Alexandrovi Kerenskému sa podarilo ujsť a napokon dožil v Amerike.
Predsedovi dočasnej ruskej vlády Alexandrovi Kerenskému sa podarilo ujsť a napokon dožil v Amerike.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Alexandrovi Kerenskému sa podarilo ujsť do Pskova, kde zhromaždil niekoľko lojálnych jednotiek a pokúsil sa vojensky naspäť získať Petrohrad. Keď neuspel, opustil krajinu a zamieril do Anglicka a odtiaľ do Francúzska. V Paríži žil až do leta 1940 a aktívne sa angažoval v ruských emigrantských kruhoch. Po tom, ako nacistické Nemecko obsadilo Francúzsko, odišiel do Spojených štátov amerických. Žil v New Yorku, prednášal aj na kalifornskej Stanfordovej univerzite a v USA napokon v júni 1970 ako 89-ročný aj zomrel.

Porazený revolucionár

Lev Trockij, ktorý bol spolu s Leninom najdôležitejšou osobou a organizátorom ruskej boľševickej revolúcie sa napokon stal obeťou mašinérie, ktorú pomáhal vytvoriť.

Narodil sa ako Leib Bronštejn na Ukrajine. V 17 rokoch stál ako študent matematiky pri zrode revolučnej organizácie Juhoruské robotnícke združenie. Písal články, tlačil a distribuoval letáky a šíril myšlienky o nutnosti triedneho boja. Trvalo to ani nie dva roky, potom sa stal jedným z vyše dvesto členov združenia, ktorí skončili vo väzení a deportovali ich do vyhnanstva na Sibír.

​V roku 1902 odtiaľ ušiel, manželku aj s dvomi malými dcérami nechal tak a zamieril do Európy. So zmenenou totožnosťou (z Bronštejna sa premenoval na Trockého) sa dostal až do Londýna, kde sa zoznámil aj s  Leninom. O tri roky neskôr sa do tajne Ruska vrátil a v Petrohrade sa zapojil do revolučného diania. Pokus o prevrat, na ktorom sa významne podieľal ale nevyšiel a Trockij opäť skončil vo väzení. Opäť ho poslali do vyhnanstva na Sibír, z transportu sa mu ale podarilo sa mu ujsť.

Žil vo Viedni, po vypuknutí svetovej vojny odišiel do Švajčiarska, odtiaľ do Francúzska, potom do Španielska a v januári 1917 zamieril do USA. Keď v Rusku zvrhli cára, rozhodol sa pre návrat. V Petrohrade sa objavil v máji 1917 a zakrátko sa stal ústrednou postavou pri prípravách revolúcie. Agitoval, burcoval, k boľševikom sa ale pridal až po tom, ako musel Lenin ujsť pred zatknutím do fínskeho exilu. Keď sa odtiaľ vrátil, bol už Trockij šéfom petrohradského sovietu, mal zorganizované bojové jednotky Červené gardy a revolúciu prakticky pripravenú.

Pre konečné víťazstvo boľševikov sa to ukázalo ako rozhodujúce. Bol to práve on, kto vydal červeným gardistom rozkaz aby obsadili kľúčové body v meste a večer zaútočili na sídlo dočasnej ruskej vlády. No a práve Trockij takisto oznámil, že dočasná vláda je zosadená a moc v štáte preberajú soviety.

Organizátor prevratu Lev Trockij súperil so Stalinom o post lídra, prehral však a skončil v exile, kde ho dal sovietsky diktátor zavraždiť.
Organizátor prevratu Lev Trockij súperil so Stalinom o post lídra, prehral však a skončil v exile, kde ho dal sovietsky diktátor zavraždiť.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Stal sa ľudovým komisárom pre zahraničné záležitosti a v rokoch 1918 až 1920 ako komisár pre záležitosti armády vybudoval a dozeral na organizáciu Červenej armády.

Po Leninovej smrti sa stal vodcom opozície, ako Stalinov oponent však zostal zakrátko osamotený, k čomu okrem názorových nezhôd prispela aj jeho údajná arogancia a židovský pôvod. V roku 1927 ho vylúčili zo strany, v januári nasledujúceho roka vysťahovali do Kazachstanu a potom vypovedali zo Sovietskeho zväzu.

Aj v exile pokračoval v kritike Stalinovho režimu a rozvíjal svoju víziu o Socialistických spojených štátoch európskych. Štyri roky strávil v Turecku, dva vo Francúzsku, dva v Nórsku a začiatkom roka 1937 zakotvil v Mexiku. Najprv býval u maliara Diega Riveru, po vzájomných sporoch (s jeho ženou, maliarkou Fridou Kahlo mal milostný pomer) sa odsťahoval a svoj nový dom v Coyoacáne premenil na stráženú pevnosť s početnou ochrankou.

V roku 1936 ho totiž v Moskve v neprítomnosti odsúdili na trest smrti. Plán sovietskej tajnej služby, predpokladal likvidáciu Trockého všetkými dostupnými prostriedkami. Prvý pokus o atentát prežil, 20. augusta 1940 ho však najatý agent Ramón Mercader udrel horolezeckým čakanom do hlavy a nasledujúci deň Trockij zomrel.

Muž z ocele

Josif Vissarionovič Stalin nebol pred boľševickou revolúciou významným politikom, rýchlo sa mu ale podarilo dostať do priazne Lenina, ktorému imponovalo, že je mužom činu bez zábran.

​Revolucionár, ktorý si zvolil prezývku Stalin (podľa ruského výraz staľ, čo znamená oceľ), sa narodil v Gruzínsku ako Josif Vissarionovič Džugašvili. Študoval v pravoslávnom seminári v Tbilisi, za revolučné aktivity a čítanie zakázaných kníh ho odtiaľ ale v roku 1899 vylúčili. Vydal sa na dráhu revolucionára: v ilegalite organizoval štrajky a demonštrácie a peniaze na revolúciu získaval lúpežami. Nejaký čas strávil takisto vo vyhnanstve na Sibíri.

Po revolúcii v novembri 1917 začal Stalin v boľševickej hierarchii stúpať. Stal sa ľudovým komisárom pre národnostné otázky a počas občianskej vojny sa stal predsedom Vojenskej rady severokaukazského vojenského okruhu. Krutými metódami obnovil bojaschopnosť armády v Perme, neskôr sa mu podarilo zastaviť ofenzívu protivníka pri obrane Petrohradu. Ako politický veliteľ sa zúčastnil aj úderu Červenej armády na Poľsko.

V roku 1922 sa stal generálnym tajomníkom strany a postupne si svoje postavenie upevňoval. Hoci Lenin vo svojom testamente varoval pred tým, aby Stalin získal veľkú moc, tomu sa to ale podarilo. Postupne zlikvidoval všetkých politických protivníkov a stal sa neobmedzeným vládcom Sovietskeho zväzu. Rozbehol rozsiahle čistky v strane i v celej spoločnosti a podľa amerického politológa Rudolpha Rummela si jeho diktátorské praktiky vyžiadali životy najmenej 42 miliónov ľudí.

Stalin nebol pred revolúciou významným politikom, rýchlo sa mu ale podarilo dostať do priazne Lenina.
Stalin nebol pred revolúciou významným politikom, rýchlo sa mu ale podarilo dostať do priazne Lenina.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V expanzii komunistického režimu do Európy mu na krátky čas zabránila druhá svetová vojna. Hoci sa najprv zdalo, že Hitlerovo Nemecko v nej Stalinovu ríšu položí, Červená armáda napokon pri maximálnom nasadení a za cenu obrovských obetí nepriaznivú situáciu zvrátila a po takmer štyroch rokoch krutých bojov dobyla Berlín.

V povojnových rokoch začal Stalin komunistické impérium rozširovať a aj zásluhou dôhôd so západnými spojencami sa do jeho sféry vplyvu dostali štáty východnej a strednej Európy, v ktorých sa komunisti postupne chopili moci. Muž, ktorý si nielen doma, ale aj v podriadených satelitoch vybudoval silný kult osobnosti, napokon zomrel 5. marca 1953 ako 74-ročný vo svojom vidieckom sídle v Kunceve.

Vodcovi boľševickej revolúcie Vladimirovi Iľjičovi Leninovi je venovaný samostatný článok.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.