Plán, ktorý Mussolinimu dokonale vyšiel. Na uchopenie moci mu stačilo demonštrovať silu

Pod dohľadom svojho vodcu Benita Mussoliniho, ktorý sa však zo začiatku držal v ústraní, začali 28. októbra 1922 talianski fašisti svoj marš, ktorý stranu na viac než dve dekády priviedol k moci.

Pochod na Rím, ako sa udalosť zapísala do dejín, sa skončil 29. októbra vo „večnom meste“. Tam kráľ Viktor Emanuel III. ponúkol Mussolinimu úrad ministerského predsedu. Mnohí Taliani mali dojem, že Mussolini je tým pravým mužom, ktorý krajinu vyvedie z chaosu, do ktorého upadla po prvej svetovej vojne.

Vzostup radikálnych nálad talianskej verejnosti po prvej svetovej vojne bol dôsledkom neuspokojivých sociálnych a politických pomerov v krajine a viedol aj k vzniku rôznych politických zoskupení. Vzniklo ich mnoho, menších aj väčších, ľavicových i pravicových.

Jedna z takých, Fasci di Italiani Combattimento (Bojové talianske zväzky), vznikla v roku 1919 v Miláne a veľmi rýchlo získala podporu. Po dvoch rokoch mala viac než 300-tisíc prívržencov a zmenila sa na politickú stranu Partito Nazionale Fascista (Národná fašistická strana).

Vystríhala pred boľševickou hrozbou, žiadala zrušenie monarchie, rozpustenie hornej komory parlamentu, všeobecné volebné právo či konfiškáciu cirkevných majetkov. Bolo ju nielen stále viac počuť, ale vďaka incidentom a potýčkam so socialistami, ktoré jej členovia a prívrženci, oblečení v čiernych košeliach, v uliciach vyvolávali, aj vidieť. 

Výsadné postavenie si fašistická strana získala po tom, ako sa v roku 1921 prvýkrát dostala do parlamentu. Situácia v krajine a takpovediac permanentná vládna kríza hrala Mussolinimu do karát.

Mussolini sa prejavoval ako politický taktik a najmä pútavý rečník.
Mussolini sa prejavoval ako politický taktik a najmä pútavý rečník.
Zdroj: United States Library of Congress

​„Fašisti bojujú proti zbabelým a neschopným politikom, ktorí už štyri roky nedokázali dať národu fungujúcu vládu. Nech triedy, z ktorých vzišla produktívna buržoázia poznajú, že fašizmu ide hlavne o to, dať národu disciplínu a pomáhať všetkým vrstvám spoločnosti k ekonomickému rozmachu a k zámožnosti. Budeme zhovievaví k tým našim odporcom, ktorí nebudú klásť odpor a k ostatným budeme neúprosní,“ kričal Mussolini, ktorý bol čoraz populárnejší. Prejavoval sa ako politický taktik, pútavý rečník a pomaly sa kryštalizoval ako silná osobnosť na extrémne nestabilnej talianskej politickej scéne.

Volebný úspech Mussoliniho povzbudil natoľko, že jeho ďalším cieľom bolo získať úrad premiéra. „Chceme sa stať štátom!“ deklaroval svoj cieľ 24. októbra 1922 v Neapole, kde sa konalo dovtedy najväčšie fašistické zhromaždenie. Počúvalo ho viac než 60-tisíc ľudí a približne polovica z nich sa o pár dní vydala na pochod k hlavnému mestu. Plán s demonštráciou sily Mussolinimu stopercentne vyšiel.

On sám s fašistami do Ríma nepochodoval. Odišiel do Milána, kde čakal, ako sa jeho pokus o štátny prevrat skončí. Rím chránila armáda a vo vzduchu visela hrozba občianskej vojny.

Ráno 28. októbra navštívil kráľa Viktora Emanuela III. predseda vlády Luigi Facta a požiadal ho, aby podpísal vyhlásenie výnimočného stavu. Panovník to odmietol urobiť. Chcel, aby sa staronovým premiérom stal Antonio Salandra, ale ten ponuku neprijal.Kráľ teda pozval do Ríma Benita Mussoliniho a vymenoval ho za predsedu talianskej vlády. Ten bol spokojný, jeho taktika so zastrašovaním vyšla. Dobre pritom vedel, že stačilo málo a všetko sa mohlo skončiť úplne inak.

Pochodom fašistov na Rím si v októbri 1922 Mussolini vynútil vymenovanie za predsedu talianskej vlády.
Pochodom fašistov na Rím si v októbri 1922 Mussolini vynútil vymenovanie za predsedu talianskej vlády.
Zdroj: Wikimedia Commons

​​Keď sa po druhej svetovej vojne pýtali novinári Viktora Emanuela III., prečo odmietol 28. októbra vyhlásiť výnimočný stav a umožnil tak Mussolinimu prevziať moc, tvrdil, že mal zlé informácie. „Dostal som správu, že na Rím pochoduje 100-tisíc fašistov. Uvedomil som si, že tých päť- alebo osemtisíc vojakov a policajtov, ktorí hlavné mesto chránia, ich nedokáže zastaviť.“

Lenže pravda bola iná. V Ríme v tom čase bolo asi 12-tisíc vojakov v plnej zbroji, vrátane delostrelectva. Fašistov, smerujúcich k metropole, bolo približne 30-tisíc, ich výzbroj však za veľa nestála. Ak by teda proti Mussoliniho prívržencom armáda zasiahla, s najväčšou pravdepodobnosťou by ich rozprášila. Napokon, aj on sám neskôr priznal, že v prípade neúspechu bol pripravený emigrovať.

Pochod na Rím sa tak stal zásadným medzníkom na ceste Musolliniho a ním vedených fašistov k moci, na ktorej výrečný „duce“ zotrval až do svojho neslávneho konca na jar 1945. V priebehu dvoch dekád najprv zavliekol Taliansko do vojnového dobrodružstva v Afrike, aby sa neskôr po boku nacistického Nemecka zapojil aj do druhej svetovej vojny.

Na jej konci padol Mussolini do zajatia partizánov, ktorí ho 28. apríla 1945 spolu s milenkou zastrelili a ich mŕtvoly zavesili dolu hlavou na milánskom námestí Loretto.