Ako malý chlapec tú historku podľa vlastných slov od matky Anny počúval často. „Predtým, ako si sa Andrej narodil, mal si brata Stepana. Ako štvorročného ho ale počas hladomoru uniesli a zjedli.“ Nikto nedokázal overiť, že sa niečo podobné naozaj stalo a či v tridsiatych rokoch minulého storočia nejaký Stepan Čikatilo vôbec existoval.
Andrej Čikatilo ale sám veľmi dobre vedel, čo je to hlad. Jeho rodičia žili v domčeku s jednou miestnosťou v ukrajinskej dedine Jablučne. Za prácu na poli nedostávali žiadny plat, za domom ale mali malé políčko pre seba. Lenže to na obživu nestačilo, rodina musela jesť aj trávu a lístie. Keď mal päť rokov, vtrhlo Hitlerovo Nemecko do Sovietskeho zväzu a otec Roman musel narukovať.
Malý Andrej podľa neskoršieho rozprávania videl na vlastné oči vojnové zverstvá. Možno aj to prispelo k tomu, že sa ešte ako šesťročnú pomočoval, za čo ho matka fyzicky trestala. V roku 1943 sa narodila sestra Tatiana. Otec bol v tom čase už ale dva roky v zajatí, dieťa teda nemohlo byť jeho. Nie je vylúčené, že Čikatilovú znásilnil nemecký vojak, možno aj pred zrakom malého Andreja...
Zapálený mladý komunista
V škole Čikatila pre jeho chatrnú fyzičku a plaché správanie šikanovali. Učitelia ho ale mali radi a považovali za vzorného študenta, ktorý sa rád učí. Už ako 14-ročný viedol školský časopis, hltal knihy o komunizme a organizoval pouličné manifestácie. V roku 1954 si podal prihlášku na Moskovskú štátnu univerzitu. Neprijali ho. Namiesto toho začal o rok neskôr v Kursku navštevovať odborné učilište a mal sa stať spojovacím technikom.
V Kursku si našiel prvú lásku, vzťah sa ale rozpadol, aj pre Čikatilovu chronickú impotenciu. Po vyučení pracoval rok v Nižnom Tagile, potom musel narukovať. Slúžil ako pohraničník v strednej Ázii, neskôr vďaka vzdelaniu aj v telekomunikačnom oddelení KGB v Berlíne. V roku 1960, kým odišiel do civilu, vstúpil do strany.
Keď odložil uniformu, vrátil sa do rodnej dediny. Problémy s impotenciou pokračovali, zakrátko sa to o ňom rozkríklo. „Dievčatá si za mojim chrbtom šepkali, že som impotent. Tak som sa hanbil, že som sa chcel obesiť. Vedel som, že žiadna nebude chcieť impotenta. Preto som musel odtiaľ zase ujsť,“ opísal toto obdobie Čikatilo v roku 1993.
V roku 1961 si našiel prácu vo vtedy šesťstotisícovom meste Rostov na Done. Vtedy ešte nikto netušil, že sa tam neprisťahoval iba telekomunikačný technik, ale aj netvor, ktorý dostane prezývku „Rostovský mäsiar“ a ktorý „preslávi“ meno ich mesta vo svetových médiách.
O dva roky neskôr sa oženil a dokonca sa, napriek neustálym problémom s erekciou, stal otcom dvoch detí. Andrej neprestával snívať o lepšom vzdelaní a vyštudoval korešpondenčný kurz sovietskej literatúry Rostovskej univerzity. V roku 1971 tak nastúpil ako učiteľ ruštiny a literatúry v neďalekom Novošachtinsku.
Beštia v škole
Čikatilo a deti? Toto spojenie sa ukázalo ako strašná kombinácia. V roku 1973 sa dopustil prvého známeho napadnutia, keď chytil 15-ročnú študentku za prsia a genitálie. O mesiac na to sa situácia opakovala s inou študentkou, ktorú zatvoril v triede. Tieto činy mu prešli. Až o rok neskôr po viacerých sťažnostiach mu riaditeľ školy povedal, že musí dobrovoľne odísť, inak ho vyhodí.
V iných školách v oblasti ale Čikatilo ďalej učil. Jeho učiteľská kariéra sa skončila až po ôsmich rokoch, napriek tomu, že se vo všetkých školách dopúšťal sexuálneho násilia na študentoch oboch pohlaví.
V roku 1981 potom Čikatilo nastúpil ako podnikový zásobovač technického materiálu. Cestoval po celom Sovietskom zväze a podpisoval zmluvy. A mohol sa na staniciach zoznamovať s mnohými mladými ľuďmi...
V tom čase už vedel, aké to je zabiť človeka. V rostovskom meste Šachty 22. decembra 1978 uškrtil a ubodal deväťročnú Jelenu Zakotnovú. Jej telo hodil do blízkej riečky Gruševky, kde ho o dva dni neskôr našli. Hoci viacero stôp a svedectiev ukazovalo na Čikatila, pre vraždu zatkli a obvinili dvadsaťpäťročného Alexandra Kravčenka, ktorý už ako mladík znásilnil a zabil jedno dievča.
Kravčenko mal na 22. decembra alibi. Lenže polícia vyhrážkami prinútila jeho ženu vypovedať, že manžel nebol doma. V júli 1983 Kravčenka za vraždu Zakotnovej popravili. Spravodlivosť na sovietsky spôsob byla vykonaná.
V čase Kravčenkovej smrti už mal Čikatilo na svedomí desať zmarených životov. Ženy, mladé dievčatá aj chlapci umierali umučení desiatkami bodnutí, znetvorení a pohryzení netvorom v ľudskej podobe. Na prvý pohľad obyčajný štyridsiatnik si vyberal naivné či opustené deti a mládež, ktorým záujem imponoval. Lákal ich na sladkosti, alkohol, filmy či na poštové známky. Viaceré zavraždené ženy boli aj prostitútky.
Vražedné šialenstvo sa stupňovalo. Mezi decembrom 1978 a júnom 1983 zabil Čikatilo desať ľudí a len v septembri 1983 pribudlo ďalších päť obetí. Pritom v januári 1983 bol konečne zostavený vyšetrovací tím, ktorý mal preveriť, či v rostovskej oblasti nevyčíňa sériový vrah. Prevládal dojem, že štyri vraždy by mohla mať na svedomí jedna a tá istá osoba.
Z Moskvy vyslali do Rostova majora Michaila Fetisova, ktorý za šéfa miestneho špecializovaného tímu určil forenzného analytika Viktora Burakova. Keď ten v apríli zbadal objavené telo desaťročnej Oľgy Stalmačenokovej, ktorú Čikatilo zabil päť mesiacov predtým, nepochyboval, že ide o čin sériového vraha. Dievčatko malo na tele 50 bodných a rezných rán, otvorený hrudník a dobodané oči, rovnako ako mnoho Čikatilových obetí predtým.
Samovraždy homosexuálov
Vyšetrovatelia pracovali s teóriami, podľa ktorých vraždil gang obchodujúci s orgánmi, satanistický kult či mentálne chorý človek. Začal sa hon na pedofilov a homosexuálov. Do septembra sa k vraždám priznalo niekoľko mladíkov, často k priznaniu donútených brutálnymi výsluchmi plnými bitky. Následkom vyšetrovania traja gayovia spáchali samovraždu. Rozsiahle vyšetrovanie Čikatilovho prípadu však na druhej strane pomohlo objasniť 95 iných vrážd a 245 znásilnení.
Hoci mala polícia niekoľko priznaní, neustále sa objavovali telá nových obetí. Od októbra 1983 do septembra 1984 zavraždil Čikatilo ďalších 16 ľudí, celkovo už 31. „V tom čase sme objavili 23 tiel. Niektoré z nich už boli iba kostry, z iných sme mohli získať predstavu, aké zranenia vrah spôsobuje,“ povedal Burakov televízii Biography Channel. „Bolo to pre nás strašné, mnohé z obetí boli deti. A mali odrezané časti tiel.“
Až 13. septembra 1984 pasca sklapla. Detektív v civile spozoroval na rostovskej autobusovej stanici muža, ktorý sa snažil lákať ženy. Po zadržaní uňho našiel tašku s nožom a povrazom. Čikatilo takisto zodpovedal popisu muža, ktorého videli, ako odchádza s desaťročným Dmitrijom Ptašnikovom, zavraždeným v marci 1984. Detektívi ale zistili, že zadržaný je vzorný otec rodiny a oddaný člen komunistickej strany. Oni pritom hľadali mladého zvrhlíka, ktorý bude známy ako sexuálny násilník a určite bude mať už nejaký trestný záznam.
Vyšetrovatelia mali zo šiestich rôznych vrážd vzorky spermií a slín, podľa ktorých určili, že vrah má krvnú skupinu A. Keď Čikatilovi odobrali krv, zistili, že má skupinu AB. Po troch mesiacoch ho teda prepustili, jeho meno však zostalo v zozname podozrivých. Na tom už ale bolo v tom čase neuveriteľných 25-tisíc mien.
Psychologický profil vraha
Hlavný prokurátor v čase Čikatilovho prepustenia skonštatoval, že 23 vrážd je zrejmě dielom jedného a toho istého človeka. Verejne sa o tom ale nehovorilo, v Sovietskom zväze predsa sérioví vrahovia neexistujú, tvrdili vládnúci súdruhovia. Sériových vrahov má iba kapitalistický Západ, a najviac je ich, samozrejme, v USA.
Čikatilo dokázal nevraždiť len do 1. augusta 1985, keď stretol na železničnej stanici moskovského letiska Domodedovo osemnásťročnú Nataliu Pochlistovú. V blízkom lesíku jej uštedril 38 rán, a potom ju zaškrtil. Vtedy už na prípade „mäsiara z Rostova“ pracovalo 18 prokurátorov a 29 detektívov. V okolí Rostova strážili veľké železničné a autobusové stanice vojaci, tie menšie mali pod dohľadom policajti v civile.
Burakov požiadal v novembri o pomoc psychiatra Alexandra Buchanovského. V sovietskych dejinách išlo o prvý prípad, keď do vyšetrovania sériového vraha zapojili psychiatra. Buchanovský si preštudoval všetky prípady a vypracoval 65-stranový psychologický profil vraha.
V posudku okrem iného uviedol, že vrahom je asi 45- až 50-ročný muž (Čikatilo mal v tom čase 49 rokov), ktorý prežil bolestivé a izolované detstvo a mal problémy s nadväzovaním vzťahov so ženami. Vrah mal mať podľa psychiatra priemernú inteligenciu a zrejme mal byť ženatý a mať deti. V posudku sa ďalej písalo, že ide o sadistu, ktorý trpí impotenciou a uspokojenie nachádza len v utrpení obetí. Nôž preňho predstavuje jeho nefunkčný penis, uviedol Buchanovský...
Roky plynuli a Čikatilo ďalej zabíjal, i keď sa jeho vražedná frekvencia oproti šialenstvu z rokov 1983 a 1984 spomalila.
Šiesteho novembra 1990 zavraždil Čikatilo 22-ročnú Svetlanu Korostikovú v lese pri železničnej stanici Donleškoz neďaleko mesta Šachty. Keď sa vrátil na stanicu, policajt v civile ho pristihol, ako si umýva topánky a ruky. Jeho kabát bol zašpinený od trávy a hliny. Do lesa pritom ľudia chodili iba na huby, no Čikatilo nebol oblečený ako typický hubár a namiesto košíka mal nylonovú športovú tašku.
Policajt teda podozrivého zastavil a zapísal si jeho meno, ktoré neskôr pridal do hlásenia. Nemal žiadny dôvod, aby ho zatkol. Až neskôr vyšlo najavo, že pri prehliadke by policajt našiel v jeho taške odrezané prsia obete.
Obstúpili ho štyria muži v civile
Presne o týždeň neskôr bolo objavené telo Korostikovej. Keď detektívi kontrolovali hlásenia zo stanice Donleškoz, okamžite im udrelo do očí Čikatilovo meno. Meno muža, o ktorom si už o šesť rokov skôr mysleli, že by mohol byť vrahom. O deň neskôr, 14. novembra, sa naňho „prilepila“ sledovačka, ktorá bola svedkom niekoľkých Čikatilových pokusov o nadviazanie kontaktu s deťmi alebo mladými ženami.
Podľa spomienok kriminalistov bol 20. november 1990 pekný deň, a vládlo príjemné počasie. Andrej Čikatilo vyšiel zo svojho bytu v rostovskom Novočerkassku so skleným džbánom, jeho cieľom bol stánok s pivom v neďalekom parku. S plným džbánom sa vydal na cestu domov, keď ho zrazu obstúpili štyria muži v civile. Takmer dvanásťročné vyčíňanie „Rostovského mäsiara“ sa definitívne skončilo. Desivý účet vraždiaceho učiteľa a zásobovača sa uzatvoril na čísle 56.
Čikatilo všetky obvinenia popieral a tvrdil, že už ho raz kvôli rovnakej veci krivo obvinili. Dôkazy proti nemu sa však hromadili. Porezaný prst, nájdený nôž a povrazy...
Vyšetrovatelia chceli z Čikatila dostať priznanie, výmenou za to sa mu snažili nahovoriť, že ho lekári uznajú za duševne chorého a nebude mu hroziť väzenia, iba liečebňa. Napriek tomu ani osem dní trvajúce intenzívne výsluchy k ničomu neviedli.
Potom 29. novembra 1990 k výsluchu prizvali psychiatra Buchanovského. Čikatilovi citoval z profilu vraha, ktorý vypracoval o päť rokov skôr. „Vysvetlil som mu, že nie som jeho nepriateľ, ale ani jeho obhajca. Nepoužíval som slová ako zlý a vinný. Hovoril som s ním ako lekár s pacientom,“ vysvetlil Buchanovský Biography Channelu.
Počas niekoľkohodinového rozhovoru s psychiatrom sa Čikatilo rozplakal a začal sa priznávať k vraždám. Pri ďalších výsluchoch sa zdôveril s mnohými otrasnými podrobnosťami z vrážd. Ubodal ich 30 až 50 ranami, potom na obetiach sedel a počúval, ako im dotĺklo srdce. Do očí ich vraj bodal preto, že veril starej povere, podľa ktorej obraz vraha zostane zachytený v očiach obete...
„Všimol som si dievča, mohla mať tak 12 alebo 13 rokov. Niesla v ruke tašku, tak som na ňu počkal. Začali sme sa rozprávať a išli sme smerom k lesu. Potom som ju zatiahol medzi stromy a ubodal,“ priznal sa k tretej vražde 13-ročnej Ljubov Birjukovej z roku 1982. Vyšetrovateľov zaviedol aj k hrobom troch neobjavených obetí.
V súdnej sieni sa Čikatilo snažil vyvolať dojem, že je blázon. V klietke sa vyzliekal donaha, kričal, že je tehotný a musí dojčiť či spieval sovietsku hymnu. Keď opisoval, ako varil orgány obetí, mali policajti čo robiť, aby sa dav príbuzných obetí nevrhol na klietku (v tej bol počas procesu zatvorený kvôli vlastnej bezpečnosti) a Čikatila nezlynčoval. Raz ho aj tak jeden z príbuzných zasiahol ťažkým kovovým predmetom.
Pochybenie laboratória?
„Kričali na nás: vydajte nám ho a vrhali sa na klietku. Reakcia príbuzných bola pochopiteľná. Čo by ste robili vy, keby vám zabil dieťa?“ povedal Burakov.
Čikatila odsúdili za 52 vrážd a päť znásilnení na trest smrti plus 86 rokov väzenia navyše. Keď to sudca oznámil, vypukol v sieni búrlivý potlesk. Prezident Boris Jeľcin žiadosť o milosť 4. januára 1994 zamietol.
Keď ho dozorcovia vo väznici v rostovskom Novočerkassku vyviedli z cely a odviedli do zvláštnej zvukotesnej miestnosti, Čikatilo dobre vedel, že prišiel koniec. Ako poslednú vec na svete zrejme počul príkaz: „Neotáčajte sa“. Potom sa ozvala rana z pištole priloženej k jeho hlave za pravým uchom. Guľka zozadu ukončila 14. februára 1994 život Andreja Čikatila. Rusko si vydýchlo. Uzavrela sa hrozná nočná mora trvajúca od roku 1978.
Ani súd ale neodpovedal uspokojivo na otázku, prečo sa vražedné šialenstvo neskončilo už na jeseň 1984, keď Čikatila prepustili na základe nezhody krvnej skupiny. Podľa hlavnej sovietskej forenznej expertky vraj uňho objavili vzácnu vlastnosť - krvná skupina jeho slín a spermií bola odlišná od krvnej skupiny v krvi. Mnohí experti to ale skôr prisúdili pochybeniu laboratória. Dnes by Čikatila jednoznačne odhalila analýza DNA.