Je to jeden z najväčších triumfov v jeho doterajšej politickej kariére a preňho aj satisfakcia. Mesto, na ktoré má z mladosti nepekné spomienky, kde sa pretĺkal bez peňazí a nocoval v útulkoch pre najbiednejších, mesto, v ktorom zažil poníženie, keď ho, presvedčeného o jeho veľkom talente, ani na dvakrát neprijali na Akadémiu výtvarných umení, tak práve toto mesto mu dnes leží pri nohách.
„V tejto chvíli môžem nemeckému národu podať hlásenie o splnení najväčšej úlohy, ktorú som si vytýčil. Ako jeho vodca a kancelár ohlasujem pred dejinami vstup mojej domoviny do Nemeckej ríše,“ reční Adolf Hitler pyšne z balkóna niekdajšieho cisárskeho paláca, kochajúc sa pritom pohľadom na nekonečný dav ľudí so vztýčenými pravicami, prevolávajúcich mu na slávu.
Sme vo Viedni, je utorok 15. marca 1938 a Námestie hrdinov, kde sa táto scéna odohráva, je zaplnené. Kulisu Hitlerovmu triumfálnemu príchodu do rakúskej metropoly vytvára asi štvrť milióna ľudí.
Jasajú. Jasajú napriek tomu, že ich Rakúsko už v tejto chvíli ako štát neexistuje. Takzvaným anšlusom (z nemeckého Anschluss, čo znamená pripojenie) ho práve ten, ktorého oslavujú, začlenil do Nemecka a degradoval na úroveň provincie.
Neprekáža im to, mnohí sa cítia byť Nemcami. A je im jedno aj to, že krajina sa už nevolá Rakúsko, ale iba Ostmark. Východná marka.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.