Požiar budovy Reichstagu v Berlíne, ktorý vypukol 27. februára 1933, znamenal koniec ústavných slobôd medzivojnového Nemecka. Nastupujúcemu nacistickému režimu poslúžil ako zámienka na vyhlásenie stanného práva.
V Nemecku sa tak skončili sloboda prejavu, tlače i zhromažďovania, právo na súkromie či na osobné vlastníctvo. Vtedajší ríšsky kancelár Adolf Hitler odôvodnil vyhlásenie týchto mimoriadnych opatrení potrebou boja proti červenému teroru.
O tom, kto skutočne za požiarom symbolu nemeckej demokracie stál, sa dodnes iba špekuluje. Mnohí historici si myslia, že oheň, ktorý budovu zničil len tri týždne po vymenovaní Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára, založili sami nacisti. Jednoznačné dôkazy sa ale nepodarilo nájsť.
Isté však je, že udalosť využili Hitlerovi stúpenci na prenasledovanie svojich oponentov. Následná vlna zatýkania postihla najmä komunistov a v priamej súvislosti s požiarom boli zatknutí štyria muži. Medzi nimi bol aj najznámejší bulharský revolucionár Georgi Dimitrov.
Súd s nimi sa začal v septembri 1933 v Lipsku, réžia procesu sa ale Hitlerovým nohsledom veľmi nepodarila. Štvoricu napokon, aj vďaka skvele vedenej Dimitrovovej obhajobe (počas procesu okrem iného v ostrej slovnej prestrelke rozzúril do nepríčetnosti Hermanna Göringa) oslobodili.
Horšie dopadol holandský robotník Marinus van der Lubbe, ktorého zadržali na mieste činu s niekoľkými nepoužitými podpaľovačmi. K požiaru sa priznal, trval na tom, že ho založil sám a nakoniec bol ako jediný uznaný za vinného a odsúdený na trest smrti. Popravili ho gilotínou 10. januára 1934. O 74 rokov neskôr nemecká justícia tento rozsudok napokon zrušila.
