Je možné, že obrovské deficity bežného účtu, ktoré stáli v centre krízy v eurozóne, sú už minulosťou. Podľa niektorých názorov to isté platí aj o samotnej kríze. Logika je nasledovná: Deficity bežného účtu odrážajú celkový deficit obchodu a ďalšie položky, ako sú úroky. Tieto deficity musia byť pokryté prostriedkami zo zahraničia. Počas prvých desiatich rokov existencie eura prúdili financie na juh menovej únie. Potom Grécko priznalo, že falšovalo dáta a súkromné peniaze prestali na juh prúdiť. V takýchto situáciách prichádza kríza, teraz sme ale v situácii, keď deficity klesli a krajiny na periférii už nepotrebujú zahraničné zdroje.
Nie všetci však s uvedenými závermi súhlasia. Obavy vzbudzujú tri veci. Deficity boli znížené najmä preto, že došlo ku kolapsu dovozu, udržateľnejšieho stavu sa však dosiahne v prípade rastu exportov. Španielske vývozy vzrástli od roku 2009 o viac ako štvrtinu, Portugalsku a Taliansku sa ale výraznejšieho zlepšenia dosiahnuť nedarí a grécke exporty sú stále pod úrovňou roku 2008. Ak teda dôjde k posilneniu rastu, periféria do seba začne znova nasávať viac dovozov a deficity sa opäť nafúknu. Alebo k rastu nedôjde, pretože krajiny nebudú schopné získať dostatok financií zo zahraničia.
Ďalší problém predstavuje odliv kapitálu. K nemu by mohlo dôjsť aj napriek tomu, že periférii sa podarilo znížiť deficity. Vyvolať by ho mohla napríklad politická kríza, ktorá by oživila obavy z toho, že daná krajina opustí eurozónu. A nakoniec je tu stále vysoká dlhová záťaž. Pri niektorých krajinách tak pretrvávajú obavy z toho, či bude dlh vôbec kedy splatený. Na dlžníkov totiž dolieha deflácia, ktorá zvyšuje reálnu dlhovú záťaž. Niektorí ekonómovia tak požadujú, aby ECB vykonala ďalšie kroky. Napríklad Christine Lagarde, ktorá stojí na čele MMF, tvrdí, že ECB by mala už teraz konať tak, aby zabránila ďalšiemu poklesu inflácie.
Takmer každá krajina Latinskej Ameriky si prešla náhlym zastavením toku kapitálu. V roku 1981 dosahoval celý kontinent deficitu bežného účtu vo výške 10% HDP, v roku 1985 už bol ale tento deficit o 7,3 percentuálneho bodu nižšie. Krízu to však nezastavilo a stratená dekáda Latinskej Ameriky skončila až vo chvíli, keď bol vyriešený problém s obrovskými dlhmi tzv Bradyho plánu. Ale Mexiko sa aj napriek tomu na konci roka 1994 opäť potácal v kríze a to už ťahalo na trinásty rok po jej prepuknutí. Eurozóna dnes vstupuje do roku piateho a podobnosť s vývojom v Latinskej Amerike je silná.
(Zdroj: WSJ)