Na prvý pohľad to znie paradoxne: referendum bolo úspešné, a predsa sa hľadajú vinníci a hovorí sa o padaní hláv. Na druhý pohľad to však má istú logiku. Skutočný úspech totiž naozaj vyzerá inak. Podľa všetkých prieskumov verejnej mienky sa vstup do EÚ tešil stabilnej podpore väčšiny obyvateľstva (na rozdiel od vstupu do NATO). Za pozitívny faktor sa pritom považoval aj jednotný súhlasný postoj všetkých relevantných politických strán, i keď niektoré upozorňovali na prehnaný optimizmus a iné kritizovali slabú informovanosť o všetkých okolnostiach a následkoch vstupu do EÚ. Niekoľko dní po referende je všetko inak. Jednota sa prezentuje ako faktor, ktorý mohol znížiť účasť na referende -- občania mohli dospieť k názoru, že všetko je už rozhodnuté a odobrať sa na výlet. Lenže o čom inom je "mobilizačná kampaň", ak nie o prekonávaní ľahostajnosti občanov k veciam verejným? Podobne scestné sú úvahy o kvóre, ktoré je údajne príliš vysoké. O tejto skutočnosti však politici vedeli vopred a mali v rukách dostatok prostriedkov na vypracovanie účinnej stratégie kampane vrátane stratégie spolupráce s médiami. Miesto toho boli svedkami aféry spojenej s "europesničkou", viditeľnej nervozity, ktorá ešte vzrástla po prvom dni referenda, keď sa účasť pohybovala pod potrebnými 50 percentami, a následne masívneho útoku médií na vedomie a svedomie občanov doslova do posledných hodín.
Je preto trápne pozorovať politikov, šťastných, že to nakoniec dobre dopadlo, počúvať ich vysvetlenia, prečo to nebolo lepšie vrátane obviňovania médií, že upozorňovali na nedostatky v kampani, prípadne uviedli ich výroky (napríklad ten, že referendum má len odporúčací charakter, prípadne tie, že v prípade neúspechu by mal niekto vyvodiť zodpovednosť voči sebe). A vrcholom trápnosti je tvrdenie "integračného" vicepremiéra Pála Csákyho, že nie je spokojný s prácou sekcie európskych záležitostí úradu vlády. Takže za všetko môže niekoľko úradníkov s minimálnou rozhodovacou právomocou, ktorí budú po zásluhe "odídení"...
Zdôrazňujeme, že vôbec nejde o odvolanie "integračného" vicepremiéra Pála Csákyho, i keď z pochopiteľných príčin je práve on hlavným terčom obviňovaní. Problém je niekde inde. Ak sa krvopotným úsilím podarí zdvihnúť čosi nad 50 percent obyvateľov, aby prišli do hlasovacích miestností v prípade záležitosti, ktorá má všeobecnú podporu, svedčí to o slabej schopnosti politických špičiek -- a hlavne tých vládnych -- komunikovať s verejnosťou a presviedčať ju o význame a potrebnosti vykonaných krokov. Lenže ako potom chcú presvedčiť verejnosť o správnosti krokov, ktoré nie sú populárne, ba naopak, majú ťažké dosahy na obyvateľov?
StoryEditor