StoryEditor

Mesto, ktorému sa vyhli dejiny

28.03.2007, 00:00

Texty Viliama Klimáčka majú niekoľko spoločných čŕt: sú vždy ľahko avantgardné, nechýba v nich absurdný humor či paródia, s obľubou využívajú slang, prevracajú naruby zabehané, mávajú detektívny nádych, miestami až znaky sci-fi. A to všetko okorenené narážkami na slovenské reálie, biblické mýty či slovenské charakterové osobitosti. Nový Klimáčkov román Námestie kozmonautov má opäť všetko. Ťažko povedať, či našťastie alebo žiaľ. Pre čitateľa, ktorý Klimáčkove predchádzajúce texty nepozná, bude román svojím jazykom a bizarnými motívmi možno príjemným osviežením v spleti ostatných slovenských prozaických textov. No "klimáčkovci" v ňom asi veľa nového neobjavia. Najbližší bude ľuďom narodeným okolo roku 1958. Pretože presne o nich, o tzv. neviditeľnej generácii, Námestie kozmonautov je. O ľuďoch, ktorí sa v škole učili azbuku, nosia rifľové nohavice a rifľovú bundu, nepoužívajú gél na vlasy, najmenej raz do týždňa podľahnú samoľútosti, že ich nikto nemá rád a sú schopní vyvolať si diabetický záchvat nadmerným požitím orieškovej chalvy. V epicentre príbehu stojí sedemtisícové mesto Veľké roje. Mesto, "ktorému sa dejiny vyhli", ktoré má namiesto kalvárie "Cestu ku hviezdam" a namiesto kostola Gagarinovo centrum. Mesto, v ktorom sa posledná veľká udalosť odohrala pred 15 rokmi, keď sa zatriasla zem a zahynul jeden občan.
Na pozadí príbehu bizarného mestečka a jeho obyvateľov, ktorí sa pripravujú na otvorenie prvého hypermarketu, sleduje čitateľ úryvok zo života dvoch bývalých spolužiakov Maroša a Igora - typických predstaviteľov Generácie JU. Nezamestnaný Maroš sa živí tým, že na starom bicykli finguje havárie s luxusnými autami. Z Igora sa stal Bratislavčan, ktorý sa po rokoch vracia do rodného mesta na prehliadku automobilových veteránov a neodkrýva len tajomné zákutia malého mesta, ale aj svojej minulosti.
Klimáček sa otvorene hlási ku Generácii JU a tým ospravedlňuje "prehrabovanie sa" v našej komunistickej minulosti, ktorá však napokon bude vyznievať menej absurdne ako dnešok. Veľké roje sú totiž v konečnom dôsledku vlastne metaforou celého Slovenska - život v nich je rovnako tragikomický, vidiecky, poznačený minulým režimom a človek v nich môže zmiznúť bez stopy, podvádzať aj prebývať v kanáloch. Treba si len dávať pozor na jediné - omamnú vôňu vanilky!

menuLevel = 2, menuRoute = dennik/servisne-prilohy, menuAlias = servisne-prilohy, menuRouteLevel0 = dennik, homepage = false
29. apríl 2024 19:38