Prečo Slováci prišli o podunajský dolár?

Pred sedemdesiatimi rokmi sa skončil najväčší konflikt minulého storočia. Jeho dôsledky cítime dodnes, no priamych pamätníkov ubúda. Aj preto vám HN prináša seriál k výročiu konca druhej svetovej vojny. Každé dva týždne v printovej prílohe Víkend nájdete unikátne reportáže, príbehy slovenských hrdinov aj zloduchov, pohľad priamych svedkov aj historikov. Okrem toho sa budeme 2. svetovej vojne venovať aj v špeciáloch na webe. V prvej časti zistíte, ako sa žilo počas rokov 1939 – 1945 Slovákom.


Slovensko prišilo po Viedenskej arbitráži v novembri 1939 o vyše 850-tisíc obyvateľov z južného Slovenska. Ďalších 20-tisíc obyvateľov českej národnosti vláda vyhostila po vzniku samostatnej republiky do Čiech a 70-tisíc obyvateľov židovského pôvodu deportovala do koncentračných táborov.
 


Väčšina obyvateľstva pracovala na vidieku v poľnohospodárstve, priemysel sa však rýchlo rozvíjal. Za päť rokov stúpla výroba elektriny o 71 %, priemyselná výroba o 63 % a počet osôb pracujúcich v priemysle o 51 %.


Vojnová konjunktúra a dopyt po výrobkoch a službách z Nemeckej ríše stlačili nezamestnanosť takmer na nulu (pre zväčšenie kliknite na obrázok vyššie), odbyt mali aj staré podniky s neefektívnou výrobou. Dopyt po pracovnej sile zvýšil aj odsun Čechov a Židov z krajiny a odchod za prácou do Nemecka. V ríši pracovalo striedavo 100- až 150-tisíc obyvateľov Slovenska.



Slovenská koruna patrila v regióne medzi najsilnejšie meny, získala si dokonca meno „podunajský dolár“. Vojna však napokon
dobehla aj ju – náklady štátu neboli bez vydávania obrovského množstva nekrytých peňazí udržateľné. Hodnota obeživa v rokoch 1939 až 1943 stúpla z 1,6 miliardy na 3,8 miliardy korún, po vypuknutí povstania až na 11,6 miliardy korún. „A tak hoci mzdy stúpali a vláda bojovala proti inflácii miezd drahotnými príplatkami. Reálne mzdy rástli len v rokoch 1939 až 1941, aj to len o zhruba 10 – 15 percent,“ hovorí historik Ľudovít Hallon.



Životná úroveň Slovákov narastala najmä na začiatku vojny. Posledné roky sa začal naplno prejavovať všeobecný nedostatok:

„Išlo o ceny v legálnom obchode. S blížiacim sa koncom vojny sa zásobovanie rýchlo zhoršovalo a značnú časť základných potrieb si obyvateľstvo zabezpečovalo na čiernom trhu, kde boli ceny štvornásobné,“ spresňuje historik ĽudovítHallon. Hoci vláda nezaviedla lístkový systém, už od roku 1940 sa šírilo zásobovanie na základe prídelov – existovali tovary, ktoré bolo
zakázané voľne predávať. Najväčším problémom boli tuky a mliečne výrobky, v roku 1941 aj chlebová múka.



Už zajtra si prečítajte, ako sa Slovákom počas vojny cestovalo či koľko domácností malo chladničku a práčku.