Zbrane, oblečenie, topánky či chemikálie. To všetko poháňalo vojnovú mašinériu vpred. A firmy na nich zarábali. Prinášame príbehy štyroch spoločností, ktoré za „slovákštátu“ prosperovali.
Výkladná skriňa nacistického sveta či ostrov pokoja uprostred zúriacej búrky. Aj takéto synonymá si vyslúžila prvá samostatná Slovenská republika, ktorá vznikla v turbulentom roku 1939. Klérofašistický režim pod vedením katolíckeho kňaza Jozefa Tisa sa nepochybne dopustil mnohých zločinov proti ľudskosti a predovšetkým proti svojim vlastným obyvateľom. No ako to už býva, história nie je čierno-biela.
Na jednej strane síce stáli vojnové krutosti, ktoré sa ku koncu druhej svetovej vojny výrazne podpísali aj na obraze našej krajiny, no na druhej strane bol nevídaný ekonomický rozmach, spôsobený rozumnými investičnými rozhodnutiami, kvalitnou menovou politikou a šikovným zahraničným obchodom.
Vojnová konjunktúra
Napriek ťažkému nemeckému vojnovému diktátu dokázala vtedajšia slovenská vláda rozbehnúť rozsiahle rozvojové programy. Samozrejme, bez tých správnych kontaktov a členstva v Hlinkovej garde ste nevybavili nič, no priame zásahy vlády v regiónoch pomocou priemyselných a obchodných komôr dokázali oživiť podniky, ktoré v medzivojnovom období zámerne utlmovali české kartely. Slovenská vláda spustila obrovské množstvo investičných akcií, predovšetkým do rozvoja infraštruktúry a stavby pozemných komunikácií, najmä železníc.
Šičky v slovenskej fabrike značky Nehera v Trenčíne. Tá ako Odevné závody prežila aj vojnu. Snímka: archív OZ
Ďalším veľkým plusom bola špeciálna odpisová politika, ktorá by sa do dnešnej reči dala preložiť ako investičné stimuly. Zjednodušene išlo o to, že ak firmy investovali do svojho rozvoja alebo do sociálneho programu pre svojich zamestnancov, daňová povinnosť im vzhľadom na objem investovaných prostriedkov prudko klesala. Cieľom bol rozvoj priemyslu a podpora sociálneho programu.
A oba sa podarilo pomerne úspešne naplniť. Prejavilo sa to napríklad pri výstavbe v tom čase najmodernejšieho závodu na výrobu umelého hodvábu Vistra v Bratislave či pri výstavbe nových Baťových závodov v Partizánskom, toho času v Baťovanoch. Úžasný rozvoj v tom čase, pochopiteľne, zaznamenávali najmä strojárske a zbrojárske podniky. Tie ako kľúčové boli pod priamym dohľadom Nemecka.
Už počas rokovaní v Berlíne 19. apríla 1939 nemecký štátny tajomník Wilhelm Keppler budúcemu slovenskému prezidentovi Tisovi oznámil, že zbrojovky boli v súkromnom vlastníctve českého kapitálu „a týmto prešli do nemeckých rúk“. Veľká časť závodov najmä v údolí Váhu sa tak začlenila do závodov Reichswerke Hermann Göring. Týmto procesom prešla aj naša najvýznamnejšia zbrojárska fabrika – Zbrojovka Brno v Považskej Bystrici.
VAŠA VOJNA V HN
Pomôžte nám spoznať vojnovú históriu Slovenska a dajte nám tip. Bojovali vaši predkovia na fronte alebo zažili prenasledovanie? Máte doma unikátne dobové fotografie, nahrávky či vojnový denník?
Pošlite nám ich na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. a my váš príbeh zverejníme.
Líder v zbrojnom priemysle
Firma Roth, ktorá bola pod majetkovým vplyvom Zbrojovky Brno, pôsobila do roku 1929 v Bratislave. V tom čase vznikol nápad presťahovať firmu a vybudovať fabriku v Považskej Bystrici. Pod názvom Muničné a kovodelné závody pôsobila až do roku 1935, keď prišlo k definitívnemu zlúčeniu spoločnosti s brnianskou Zbrojovkou po presťahovaní puškárne do Považskej Bystrice.
„Bol to rozhodujúci moment v rozvoji podniku a mesta, keďže to bola špičková moderná výroba, ktorá priniesla aj rast zamestnanosti,“ hovorí Karol Janas, primátor Považskej Bystrice a autor monografie o histórii považskobystrických strojární.
Prevzatie fabriky
Po vyhlásení autonómie v roku 1938 sa moc nad fabrikou snažila prevziať Hlinkova garda (HG), no zasiahla armáda a vytlačila ju z priestorov podniku. Opätovný pokus o ovládnutie podniku HG prišiel po vyhlásení samostatnosti v roku 1939, no tentoraz rýchlo a razantne ukončila jej snahy nemecká armáda, ktorá pod hrozbou streľby gardistov odzbrojila a nariadila stiahnutie do obce, ktorá ležala dva kilometre od továrne. Nemci si totiž uvedomovali strategický význam podniku a okamžite nariadili pokračovanie výroby.
V tom istom čase začali s odvozom zásob a tovaru v hodnote asi 20 miliónov slovenských korún. V júli 1939 došlo k prerušeniu výroby na protest proti pokusu Nemcov odviezť zásoby medi, čo by ohrozilo celú výrobu. „Robotníci boli podľa dobových záznamov ochotní postaviť sa na odpor so zbraňami v rukách a Nemci napokon meď neodniesli,“ hovorí Janas.
Jan Baťa vybudoval na Slovensku okrem fabriky aj celé mesto – Baťovany (dnešné Partizánske). Snímka: archív HN
Technologický vrchol
Krátko nato bola fabrika začlenená do koncernu Herman Göing Werke, vďaka čomu sa do podniku na riadiace pozície dostávalo čoraz viac Nemcov, ktorí boli očividne protežovaní oproti pôvodným zamestnancom. To spôsobilo nárast antipatií a potýčok, pri ktorých sa občas aj strieľalo. Napätie zvyšovalo aj niekoľko stoviek pracovníkov českej národnosti, ktorí mimo protektorátu dávali otvorene najavo svoju nevraživosť voči Nemcom.
Zaujímavosťou je, že vyspelý nemecký zbrojársky priemysel priniesol do Považskej Bystrice len minimálne know-how. Výskum bol v tom čase u nás na veľmi vysokej úrovni už od polovice tridsiatych rokov a naďalej sa v ňom pokračovalo. „Napríklad najobľúbenejšia nemecká karabína K 98k bola vyvinutá z pušky M98, z ktorej bol vyvinutý aj československý vzor 24, ktorý sa v Zbrojovke vyrábal už od roku 1938,“ hovorí Janas.
Nové technológie vyvinuté v Zbrojovke pomohli zvýšiť výrobu duralu 16 pre nemecký letecký priemysel, čo umožnilo zvýšiť produkciu lietadiel Junkers trojnásobne. Počas vojny sa uskutočnili aj dva významné objavy, ktoré v čase mieru ašpirovali na významné medzinárodné ocenenia. Išlo o nový spôsob odkysličovania elektrovodnej medi pomocou zinku a o technológiu poloplynulého liatia ingotov za tepla. „Okrem Kanady nezvládli túto technológiu nikde na svete,“ tvrdí Janas.
Strojárska a zbrojárska výroba si v Považskej Bystrici zachovala svoju tradíciu aj dlho po vojne. Považské strojárne fungovali až do roku 2000, keď sa dostali do konkurzu.
Baťa: vojnový rozmach
Baťove závody v Partizánskom začali vznikať v ťažkých časoch – v roku 1939. Po vzniku protektorátu a slovenského štátu boli z koncernu vyčlenené slovenské závody, ktoré boli tentoraz riadené spoločnosťou Baťa, Slovenská účastinná spoločnosť. Továrne a predajne na územiach okupovaných Maďarskom boli podriadené novovzniknutej spoločnosti Cikta so sídlom v Nových Zámkoch.
Následník Tomáša Baťu Jan Baťa začal v roku 1939 budovať na mieste dnešného Partizánskeho nové mesto – Baťovany. Krátko nato síce došlo k vytvoreniu samostatného slovenského štátu, čo Baťovi ako zahraničnému investorovi komplikovalo situáciu, no ten bol vynikajúci podnikateľ a so slovenskou vládou podpísal obojstranne výhodné dohody.
Aj za tie však bolo treba niečo zaplatiť. Ak mali závody na výrobu obuvi fungovať, museli sa chtiac-nechtiac podriadiť ideológii tých čias. Pomery v tom čase vystihujú aj dobové reklamné plagáty, najmä lákavá ponuka na vysoké čižmy pre každého správneho člena Hlinkovej gardy.
Existujú aj záznamy o tom, že v niektorých baťovských fabrikách (no nie tých na Slovensku) sa využívala aj práca židovských a politických väzňov. V každom prípade platí, že pre Baťov koncern bola druhá svetová vojna veľmi výnosným a rozvojovým obdobím.
Nehera: móda aj strojárstvo
O spoločnosti Nehera sa prednedávnom znova rozprúdila reč. Odevná firma, ktorá bola založená v roku 1923, po úspešnom rozbehu expandovala do celého sveta. V roku 1940 prostějovský podnikateľ Jan Nehera otvoril dielňu aj na Slovensku v Trenčíne, ktorá s 33 zamestnancami šila 200 nohavíc denne.
O dva mesiace nato však už existovali tri dielne spoločnosti a výroba zahŕňala aj športové odevy a pánske saká. Ešte v prvom roku svojej existencie začala firma Nehera s výstavbou vlastného závodu, do ktorého chcela umiestniť všetky svoje prevádzky sídliace v prenajatých priestoroch v rôznych častiach mesta.
V roku 1944, keď spoločnosť postavila v Trenčíne internát pre 200 mladých zamestnancov, mala na Slovensku už 80 predajní. Firma Nehera počas druhej svetovej vojny vyrábala tiež strojové súčiastky, stolárske výrobky, venovala sa spracovaniu koží a kožušín, ako aj výrobe plstí a klobúkov. Súkromná spoločnosť mala vlastné učilište, ktorého školské lavice dralo veľa neskorších riaditeľov odevných a textilných spoločností v celom Československu.
Dynamitka: pýcha priemyslu
Ešte v roku 1873 začal Alfred Nobel s výstavbou jednej zo svojich tovární aj v Bratislave. Podniku sa darilo vynikajúco, jeho existenciu a fungovanie nezastavila ani prvá svetová vojna, hoci určite k rozvoju neprispela. Vplyvom konkurenčných a personálnych faktorov sa musela fabrika postupne preorientovať na výrobu umelých hnojív, kyseliny sírovej, bieliacej hlinky a podobne.
Nemecký chemický koncern I.G. Farben mal veľkú časť akcií v rukách už pred mníchovským diktátom, kompletne do nemeckého područia fabrika prešla v lete roku 1939. Ovládnutie bratislavskej spoločnosti nemeckým mamutím koncernom vytvorilo investičné možnosti do rozvojových výrobných programov.
Na dobovej snímke je Dynamitka ešte pred 2. svetovou vojnou. Snímka: archív HN
V roku 1941 dosiahol akciový kapitál Dynamitky hodnotu 150 miliónov korún, čím sa stala najväčšou akciovou spoločnosťou na Slovensku. Výroba výbušnín patrila v čase vojny k najziskovejším prevádzkam a mala rozhodujúci podiel na tom, že rok 1941 spoločnosť zakončila s čistým ziskom 19 miliónov korún.
však vojnová konjunktúra netrvala dlho. Už v roku 1943 bolo jasné, že sa podnik dostáva do problémov a v roku 1944 možno hovoriť o jeho agónii. Po vojne síce ešte existovali snahy o opätovné obnovenie prosperujúceho podniku, no niekdajšiu slávu bratislavskej Dynamitky sa už nikdy nepodarilo obnoviť.
Zdroj: Roman Holec, Osud jednej stredoeurópskej továrne