Bratislava padla po dvoch dňoch, Mikuláš po dvoch mesiacoch

Štvrtý apríl 1945 sa stal pamätným dňom nielen pre Bratislavu. V rámci postupného oslobodzovania Slovenska Červenou armádou si tento deň ako posledný pod nemeckou okupáciou pripomínajú napríklad aj Liptovský Mikuláš či Prievidza.
Ako teda padla „Festung Pressburg“?


Na začiatku sa musíme vrátiť ešte o niekoľko mesiacov späť. Oslobodenie Slovenska malo podľa pôvodných plánov prebehnúť trochu inak, ako sa nakoniec udialo. Cestu Červenej armáde totiž malo predpripraviť Slovenské národné povstanie, ktoré malo zabezpečiť, že jej prechod na územie Slovenska bude viac-menej bezproblémový. Povstanie však vypuklo predčasne, 29. augusta 1944, a aj vďaka nedostatočnej príprave sa takzvaná Duklianska operácia zmenila na ostré krvavé boje (viac si môžete prečítať TU a TU).  


VAŠA VOJNA V HN 
Pomôžte nám spoznať vojnovú históriu Slovenska a dajte nám tip. Bojovali vaši predkovia na fronte alebo zažili prenasledovanie? Máte doma unikátne dobové fotografie, nahrávky či vojnový denník?
Pošlite nám ich na vojna@mafraslovakia.sk a my váš príbeh zverejníme.


Samotné oslobodzovanie Slovenska sa tak začalo 20. septembra 1944, keď jednotky 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu prekročili naše hranice východne od Michaloviec. Prvou oslobodenou obcou sa stal Kalinov o deň neskôr. Ďalšie oslobodzovanie prebiehalo viacerými smermi a okrem Červenej armády sa na ňom podieľala aj rumunská a tiež jednotky 1. československého armádneho zboru v ZSSR. O tom, že to nebola prechádza ružovou záhradou, svedčia aj čísla padlých: vyše 60 000 sovietskych, vyše 10 000 rumunských vojakov a 1 736 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru (podľa ústrednej evidencie Ministerstva vnútra SR).

Festung Pressburg

Pred postupujúcim frontom sa z Bratislavy už koncom marca 1945 začali vytrácať mnohí gardisti (príslušníci Hlinkovej gardy) a nakoniec aj slovenská vláda a prezident Jozef Tiso. Tí  sa presunuli najprv do Holíča a neskôr do Rakúska (Tiso sa skrýval v kláštore v Kremsmünsteri, neskôr odišiel do bavorského Altöttingu, kde ho zatkli Američania). 

Bratislava alebo Festung Pressburg, ako ju nazvali Nemci, začiatkom apríla doslova zamrela v očakávaní stretu. Dodávky plynu aj elektriny sa zastavili, nefugovala ani mestská hromadná doprava. Už niekoľko týždňov pred predpokladaným útokom bola vyhlásená dobrovoľná evakuácia mesta. Ako však dokazuje článok z 30. marca 1945 v novinách Slovák, veľká časť Bratislavčanov výzvu neposlúchla. „Hoci od vyhlášky dobrovoľnej evakuácie Bratislavy uplynulo už niekoľko týždňov, sú ešte mnohí, ktorí váhajú... niektorí zase z ľahkomyselnosti ... ostávajú aj naďalej.“ Odísť sa odporúčalo najmä deťom a mládeži, ženám, ktoré nepracujú, starým a chorým. Od 19. marca tiež platilo zatemnenie od siedmej večer do trištvrte na šesť ráno.


Sovietske vojská v uliciach Bratislavy. Snímka: archív TASR

Život v meste sa značne spomalil, a nebolo to len kvôli veľkonočným sviatkom (30. apríla bol Veľký piatok). Viaceré továrne totiž vyrabovali nemecké vojská, do vzduchu tiež vyhodili vtedajší most Milana Rastislava Štefánika (v jeho miestach donedávna stál Starý most). Na obranu Bratislavy a okolia bolo vyčlenených niekoľko divízií, priamo v meste sa sformovali aj takzvané festungbatalióny. 


Nemci nezvládli presilu

Samotné boje začali 2. apríla, no hlavná ofenzíva sovietskych vojsk prebiehala od rána 3. apríla. Po leteckej a delostreleckej príprave vytlačili nemeckú obranu z priestorov Trnávky, Trnavskej a Vajnorskej cesty a vtedajšej Dynamitky. Ďalší mohutný nápor nastal práve 4. apríla, keď ráno zaútočili sovietske pozemné jednotky s podporou 27. tankovej brigády a 2. rumunským tankovým plukom. K tomu sa pridali aj lode Dunajskej flotily sovietskej armády. Hlavná bitka o Bratislavu tak trvala v podstate dva dni, po poslednom útoku totiž hlavné nemecké sily ustúpili a priamo v meste pokračovali iba pouličné boje s niekoľkými skupinami gardistov a „esesákov“. Aj tie sa často stávajú predlohou rekonštrukcií, ktoré v Bratislave už niekoľko rokov predvádzajú kluby vojenskej histórie.

V bojoch o Bratislavu zahynulo 742 sovietskych, 470 nemeckých a maďarských vojakov a 121 civilistov. Napriek tomu obišla v porovnaní s inými veľkými mestami vcelku dobre. Už niekoľko dní po oslobodení v meste opäť fungovala elektrina a obnovili sa aj dodávky pitnej vody.


Dva mesiace o Mikuláš
Rovnako ako Bratislava si 4. apríl 1945 ako deň oslobodenia zapísal aj Liptovský Mikuláš. Boje oň si však vyžiadali podstatne viac obetí. Konečné číslo prekročilo 4 500 mŕtvych a ranených. Bolo to aj najmä kvôli tomu, že pri meste sa front zastavil až na dlhých 62 dní. Okrem Červenej armády o Mikuláš bojovali aj príslušníci 1. československého armádneho zboru, a práve z ich radov pochádzala aj veľká časť padlých.

Ďalším dôvodom vysokých strát bolo, že mesto museli dobyť v podstate dvakrát. Prvé „oslobodenie“ 3. marca 1945 vydržalo len týždeň. O tom, prečo to tak bolo, sa dodnes aj v odborných kruhoch polemizuje. Podľa jednej z verzií to bolo kvôli nedostatočnej komunikácii medzi sovietskymi a československými jednotkami. 

V každom prípade sa Nemcom podarilo mesto znovu obsadiť a brániť ho až do začiatku apríla. 


Prievidza padla bez boja

Najpokojnejšie sa k mestám oslobodeným 4. apríla 1945 podľa všetkého pripojila Prievidza. Udalosti toho dňa opísal vlani pre Prievidzský občasník pamätník Michal Krajčík (rok narodenia 1928):

„Oslobodenie Prievidze sa udialo za zvláštnych okolností. Nepadol ani jediný výstrel nemeckého vojaka, pretože Nemci so svojou vojenskou technikou sa ani do mesta nedostali. Vo Veľkej Čausi opustili štátnu cestu č. 50 a horskou cestou prešli do Brezian a odtiaľ ustupovali na severozápad.
Pochopiteľne, občania mesta sa pripravovali na prechod frontu, kuli plány ako zachrániť svoj majetok, ale hlavne vlastné životy. Obavy a strach sa stupňoval, keď sa Nemci rozhodli nad Bojnicami vykopať protitankové zákopy. Z toho sa dalo usúdiť, že prievidzskú kotlinu chcú využiť na vybudovanie obrany a zastaviť, či spomaliť postup oslobodzovacích vojsk. Zákopy kopali muži za asistencie a dozoru nemeckých vojakov. Organizátorom bol obecný úrad, ktorý posielal pozvánky a účasť mužov bola povinná. Aj mňa, ako mladistvého, zaradili a denne som nastupoval proti svojej vôli plniť tento príkaz. Nemci prípravy začali oneskorene a rýchly postup sovietskych vojsk im zabránil splniť svoj zámer...


V Prievidzi si oslobodenia mesta aj boje počas SNP každoročne pripomínajú pri Pamätníku padlých na Námestí slobody. Snímka: prievidza.sk

Posledné dni pred príchodom frontu prežívali muži panický strach, vari najväčší v živote. Do mesta totiž prenikla správa, že Nemci deportujú chlapov... Muži z „rodinných domkov“ (v súčasnosti na Duklianskej ulici a Mierovom námestí) sa dohodli a vybrali si miesto úkrytu v koryte Handlovky, niže súčasnej čističky odpadových vôd. V rieke bolo vody málo, a preto boli okraje (svahy) suché. Bol som medzi nimi aj so starším bratom. Odtiaľ sme mali dobrý výhľad na východnú stranu, lesy nad Hradcom a Veľkou Lehôtkou. Dňa 4. apríla v odpoludňajších hodinách sme spozorovali, že z lesa vychádzajú oslobodzovacie vojská, rozostavujú delá a zaujímajú palebné postavenie.

Pomerne dlho sa nič nedialo a chlapi so súhlasom otca rozhodli, aby som ako najmladší (ako spojka) išiel do mesta zistiť, čo sa tam deje. Ustráchaný som sa vybral chodníkom po nábreží Handlovky... Pri dnešnom kine Baník som narazil na nemeckého vojaka, zrejme spojára, ktorý mal na prsiach navijak a natáčal telefónny kábel. Priznám sa, dostal som strach a uľavilo sa mi, keď po mojom pozdrave a jeho niekoľkých slovách, ktorým som aj tak nerozumel ma nechal hladko prejsť.

Prvá moja zastávka však bola v kláštore. Išiel som pozrieť mamu, ostatnú rodinu a zistiť náladu ukrytých žien a detí. Zrazu, ako blesk z neba, sa tam objavili dvaja sovietski vojaci, ktorí prišli prví do Prievidze. Mali nejaký ten „stogram“ v sebe a hľadali Nemcov. Do rádových sestier vstúpil obrovský strach a začali sa modliť. Zastavili sa pri nich a utešovali ich, aby sa nebáli, že nič im neurobia. Keď Nemcov nenašli pobrali sa ďalej plniť bojové úlohy. Vyšli na ulicu a ja za nimi. Vonku začali strieľať do vzduchu a vybrali sa smerom na Bojnice, no ja na opačnú stanu, do mesta. Na druhý deň som sa dozvedel, že na námestí v Bojniciach zastrelili dvoch sovietskych vojakov.
...
Po týchto skúsenostiach som bol presvedčený, že už viac Nemcov v meste nieto a upustil som od návštevy hasičskej zbrojnice. Ponáhľal som sa chlapom zvestovať, že mesto je oslobodené. Bol to signál, že môžu ísť po svoje manželky a deti a vrátiť sa do svojich domovov. Pripravovaná obrana Nemcov sa nekonala. Sovietski vojaci boli v meste skôr ako ustupujúci Nemci po ceste handlovskou dolinou.

Keď by neboli Nemci Prievidzu obišli, boli by ich spojenecké vojská pravdepodobne obkľúčili. Rýchlemu postupu sovietskych vojsk z Handlovej pomohol asi o šesť rokov starší priateľ Ján Kucko, ktorý ich previedol horskou cestou. Možno povedať, že mesto prechodom frontu utrpelo len minimálne škody na majetku a straty na ľudských životoch. Sovietski vojaci vykradli niekoľko obchodov, no na rabovačkách sa priživili aj niektorí občania.“