Karpatsko-duklianska operácia: Plány a skutočnosť

Na konci leta a začiatku jesene 1944 prebiehala na krosniansko-duklianskom smere bojová činnosť, ktorá vošla do histórie ako Karpatsko-duklianska operácia.

Zdroj

Karpatsko-duklianskej operácii počas prvých štyroch povojnových desaťročí sa v československej historiografii venovala značná pozornosť. Nielen preto, že v nej bojovalo početne najväčšie československé vojsko vytvorené počas druhej svetovej vojny v zahraničí – 1. československý armádny zbor v ZSSR, že jej vznik priamo súvisel so Slovenským národným povstaním a začalo sa ňou oslobodzovanie Československa, ale aj z dôvodu ideologického využívania jej histórie vtedy vládnucou politickou silou. Nie nepodstatnú úlohu pritom zohrávala aj skutočnosť, že 6. október, čiže deň, keď v roku 1944 v priestore Duklianskeho priesmyku jednotky 1. československého armádneho zboru v ZSSR definitívne vstúpili na územie Slovenska, sa od roku 1950 oslavoval ako Deň Československej ľudovej armády. Po politických a spoločenských zmenách z konca roka 1989 sa problematika Karpatsko-duklianskej operácie dostala na okraj záujmu profesionálnych historikov, hoci sa proklamovala potreba ich „prehodnotenia“ a zbavenia ideologického nánosu. Aj preto sa príležitostne, najmä v súvislosti so 6. októbrom, ktorý bol Slovenskou národnou radou zákonom o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z 20. októbra 1993 vyhlásený za Deň obetí Dukly, objavujú otázky spojené s jej vznikom, priebehom, výsledkami a významom. V odpovediach na ne sa neraz možno stretnúť so spochybňovaním a skresľovaním podstaty toho, čo sa odohralo na duklianskom bojisku počas septembra a októbra 1944, ale aj s ľahkomyseľným manipulovaním počtom strát, ktoré v jej priebehu utrpeli vojská Červenej armády a 1. československého armádneho zboru.

Zdroj

Súčinnosť s Červenou armádou bola súčasťou vojenského plánu povstania

K rozhodnutiu velenia Červenej armády poskytnúť pomoc slovenským povstalcom, vrátane uskutočnenia útočnej operácie z priestoru poľského Krosna vo všeobecnom smere na Dukliansky priesmyk a Prešov, viedli politické záväzky, ktoré sovietska vláda prevzala podpísaním dohody s československou vládou o vzájomnej pomoci a podpore v boji proti nacistickému Nemecku z 18. júla 1941 a dohody o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Československou republikou a Sovietskym zväzom z 12. decembra 1943. V súlade s nimi sa súčinnosť s vojskami Červenej armády stala súčasťou vojenského plánu povstania, ktorý vypracovalo ilegálne vojenské ústredie vedené podplukovníkom generálneho štábu Jánom Golianom. Súčinnosť sa však do začiatku povstania a oficiálneho prednesenia žiadosti o sovietsku pomoc povstalcom veľvyslancom Zdeňkom Fierlingerom a náčelníkom Československej vojenskej misie v Sovietskom zväze generálom Heliodorom Píkom 30. augusta 1944 nepodarilo zabezpečiť. Bezprostredným impulzom na vykonanie Karpatsko-duklianskej operácie sa tak stal návrh veliteľa 1. ukrajinského frontu maršala I. S. Koneva, ktorý Hlavnému stanu najvyššieho velenia zaslal 2. septembra 1944. Urobil tak po rozhovore so zástupcom veliteľa Východoslovenskej armády plukovníkom Viliamom Talským, ktorý spolu s letcami z letiska Nižný Šebeš pri Prešove v skorých ranných hodinách 31. augusta 1944 preletel cez front. V rozhovore, uskutočnenom 1. septembra, Talský Konevovi popri informáciách o vzniku povstania oznámil, že v prípade útoku vojsk Červenej armády „útvary 1. a 2. slovenskej divízie môžu po preskupení zaútočiť v smere na Krosno“.

Plánovali postúpiť za päť dní 95 kilometrov

Hlavný stan najvyššieho velenia Konevov návrh schválil a v podvečer 2. septembra mu nariadil pripraviť a uskutočniť operáciu na styku 1. a 4. ukrajinského frontu z priestoru Krosno – Sanok smerom na Prešov, s cieľom prekročiť hranice a spojiť sa s povstaleckými jednotkami. Súčasťou nariadenia bol aj súhlas s tým, aby do vojsk, ktoré budú útok vykonávať, bol začlenený aj 1. čs. armádny zbor a využila sa možnosť zapojiť do bojov slovenské jednotky nachádzajúce sa v priestore severovýchodne od Prešova. Krátko pred 17. hodinou 3. septembra vojenská rada 1. ukrajinského frontu Hlavnému stanu najvyššieho velenia odoslala plán operácie obsahujúci zloženie vojsk 38. armády, ktorá mala operáciu uskutočniť, ich úlohy a časový zámer ich plnenia. Plán konkretizoval aj použitie hlavných síl 1. československého armádneho zboru a jeho 2. československej paradesantnej brigády. Hlavné sily zboru pod velením generála Jana Kratochvíla (od 10. septembra pod velením generála Ludvíka Svobodu) mali byť po prielome nemeckej obrany nasadené do bojov ráno druhého dňa operácie na smere poľské mesto Dukla, Dukliansky priesmyk, Prešov. Na rozdiel od nich paradesantná brigáda mala byť na začiatku operácie vysadená alebo letecky dopravená na letiská v priestore rozmiestnenia hlavných síl dvoch východoslovenských divízií. Spolu s partizánmi mali v priebehu tretieho dňa operácie zaútočiť z priestoru severne od Stropkova v ústrety útočiacim vojskám 38. armády. V ten istý deň mali sovietske vojská dosiahnuť hranice a o dva dni neskoršie čiaru Stará Ľubovňa – Prešov. Za päť dní tak mali útočiace vojská postúpiť do hĺbky 90 – 95 km. Po odsúhlasení plánu Hlavným stanom najvyššieho velenia a jeho nariadení začať útok najneskoršie 8. septembra vydal maršal I. S. Konev 4. septembra príslušné nariadenie. O deň neskoršie už veliteľ 38. armády generálplukovník K. S. Moskalenko vydal pre jemu podriadené vojská rozkaz na vykonanie útočnej operácie v súčinnosti s časťou síl 1. gardovej armády pôsobiacej na pravom krídle zostavy vojsk 4. ukrajinského frontu. V tomto rozkaze sa však už neuvádzalo vysadenie 2. československej paradesantnej brigády do priestoru rozmiestnenia divízií Východoslovenskej armády a chýbala aj zmienka o útoku týchto divízií v ústrety útočiacim vojskám 38. armády, pretože medzitým došlo k ich odzbrojeniu nemeckými vojskami.

Vleklé a vyčerpávajúce boje trvali 51 dní

Karpatsko-duklianska operácia sa začala ráno 8. septembra 1944. Jej priebeh, pokiaľ išlo o tempá postupu útočiacich vojsk a čas ich preniknutia na územie východného Slovenska, sa však výrazne odlišoval od pôvodného plánu. Do večera prvého dňa operácie sa síce zväzkom 38. armády útočiacim v pásme prielomu podarilo prelomiť obranu nemeckých vojsk a postúpiť do hĺbky 10 – 12 km , ale v nasledujúcich dňoch boje nadobudli vleklý a vyčerpávajúci charakter, v dôsledku čoho namiesto pôvodne plánovaných 5 dní sa čas trvania operácie predĺžil na 51 dní. Pod takýto vývoj bojov sa výrazne podpísala skutočnosť, že nemecké velenie dokázalo nielen rýchlo zareagovať rozsiahlym presunom svojich vojsk z iných úsekov frontu a zo Slovenska, ale aj využiť výhody, ktoré brániacim sa vojskám poskytuje horský a zalesnený terén. Na druhej strane svoju negatívnu úlohu zohrala skutočnosť, že sovietske vojská, ktoré mali za sebou šesť týždňov bojov v Ľvovsko-sandomierskej operácii, prešli do útoku bez operačnej prestávky a neboli vycvičené ani dostatočne materiálne vybavené na boj v horách.

Zdroj

Blokovali 12 500 nemeckých vojakov

Napriek tomu, že sa nepodarilo rýchlo preniknúť na územie Slovenska a spojiť sa s povstaleckými vojskami, boje sovietskych vojsk a 1. československého armádneho zboru prebiehajúce na duklianskom bojisku boli reálnou pomocou Slovenskému národnému povstaniu. V priebehu prvého týždňa trvania Karpatsko-duklianskej operácie prinútili nemecké velenie stiahnuť zo Slovenska 12 500 vojakov, čo sa bezprostredne prejavilo stabilizáciou východného povstaleckého frontu. Až do konca októbra 1944 potom viazali početné nemecké vojská, a tak nemeckému veleniu znemožnili nasadiť ich časť do bojov nielen na povstaleckých frontoch, ale tiež do bojov proti vojskám 2. ukrajinského frontu postupujúcim počas septembra a októbra 1944 územím Rumunska smerom k južným hraniciam Slovenska.

Kalinov oslobodený už 21. septembra

Pred koncom prvej polovice septembra sa do bojov vo Východných Karpatoch postupne zapájali aj hlavné sily 4. ukrajinského frontu (celá 1. gardová armáda, 18. armáda a 17. gardový strelecký zbor), ktoré uskutočnili Karpatsko-užhorodskú operáciu. Obe operácie, Karpatsko-duklianska a Karpatsko-užhorodská, sa stali súčasťou strategickej útočnej operácie známej pod názvom Východokarpatská operácia, počas ktorej bolo oslobodené územie Zakarpatskej Ukrajiny a okrajové časti územia východného Slovenska. Ako prvé sa na Slovensko 13. septembra, v priestore obcí Nižná Polianka a Baranie, prebojovali jednotky 1. gardového jazdeckého zboru 38. armády, ktoré potom v tyle nemeckých vojsk v kraji pod Duklou bojovali do 23. septembra, keď sa prebojovali k hlavným silám armády, v tom čase ešte stále bojujúcim na poľskom území. Dňa 20. septembra sa v priestore severne od Medzilaboriec na Slovensko prebojovali jednotky 3. horského zboru 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu a 21. septembra oslobodili prvú slovenskú obec – Kalinov. Vojaci 1. československého armádneho zboru na územie Slovenska definitívne vstúpili v priestore Duklianskeho priesmyku dňa 6. októbra 1944.

Životmi vykúpená sloboda

Karpatsko-duklianska operácia sa skončila 28. októbra 1944 prechodom vojsk 38. armády do obrany na čiare: Głojsce – Ciechania – Svidnička – Kapišová – Dobroslava – Korejovce – Krajná Bystrá – severne a severozápadne od Nižného Komárnika. Boje, ktoré prebiehali počas jej trvania, si vyžiadali značné obete. 38. armáda mala 13 579 padlých, zomrelých a nezvestných a 48 750 ranených. Straty 1. československého armádneho zboru predstavovali 1 630 padlých, zomrelých a nezvestných a 4 060 ranených. Tých, čo padli v boji a zomreli na následky zranení, nám dodnes pripomínajú hroby na vojnových cintorínoch československých a sovietskych vojakov v poľskom meste Dukla, v Duklianskom priesmyku a vo Svidníku.

Jozef Bystrický

Vojenský historický ústav, Bratislava