Hoci nebol prvým ani posledným diktátorom, jeho meno sa stalo synonymom zlovestného fanatizmu. Hoci vlastnou rukou nikoho nezabil, je zodpovedný za smrť desiatok miliónov. Napriek tomu, že ho pozná celý svet, jeho súkromie a minulosť sú stále veľkou neznámou. Pred 70 rokmi ukončil svoj život Adolf Hitler.
Z vojnového huriavku na povrchu sem nepreniká ani hlások. Pod niekoľkometrovým železobetónovým stropom cítiť len vlhkú zatuchlinu. A azda je tam hore aspoň na chvíľu pokoj, preblesne možno mladej žene hlavou. Je krátko po polnoci 29. apríla a ona spolu so snúbencom, ktorému sa nápadne chveje ľavé rameno, stojí v miestnosti plnej máp. „Vy, Eva Braunová, máte čisto árijský pôvod?“ Áno. „Beriete si tu prítomného Adolfa Hitlera za svojho zákonitého manžela?“ Áno. „A vy, Adolf Hitler...
Ktovie akým spôsobom viedol túto zvláštnu ceremóniu Walter Wagner, úradník ríšskeho ministerstva propagandy. Onedlho ho tam hore, na povrchu, zasiahne strela do hlavy, takže nestihne podať podrobné svedectvo. A snúbenci sú po necelých 40 hodinách manželstva tiež mŕtvi. Oni však odišli vlastnou rukou.
Tváre najväčších nacistických zločincov nielen z Nemecka tvoria podobizeň toho hlavného - Adolfa Hitlera. Koláž: HN/Marián Drozd
S prízrakom Mussoliniho
Keď o pár desiatok minút vyšľahnú na záhrade ríšskeho kancelárstva plamene živené 180 litrami benzínu, končí sa jedna etapa ľudstva. Muž, ktorý ju odštartoval, neodíde z tohto sveta ako pomyselný germánsky hrdina na plápolajúcej hranici za tónov nekonečnej melódie Richarda Wagnera. No zároveň nebude ani pošliapaný a zohavený davom ako jeho taliansky fašistický súpútnik Benito Mussolini deň predtým.
Mimoriadna príloha k 2. svetovej vojne už dnes v HN
Odchádza však zbabelo – svojmu národu totiž ani tesne pred smrťou nedovolí, aby sa vzdal, aby skončil vojnu, do ktorej ho on zatiahol. Zostane len meno, ktoré bude (nielen) Nemcov už navždy mátať. Ani Stalin, Mao Ce-tung či dokonca Ivan Hrozný sa nestanú takým synonymom zla ako práve Adolf Hitler.
Neprehľadný a neúprimný
Prísť na zvláštnu príťažlivosť tohto muža sa snažili stovky historikov, psychológov a ďalších odborníkov. Na pohľad neatraktívny, s komicky pristrihnutými fúzmi, ktorého jedinou spojnicou s konceptom árijského vzhľadu sú jasnomodré prenikavé oči.
Pri pochopení si pomôžme slovami Alberta Speera, architekta Tretej ríše, po dvadsiatich rokoch strávených vo väzení v pevnosti Spandau: „Napadajú mi dva výrazy, ktoré by výstižne charakterizovali všetky Hitlerove vlastnosti, ktoré by boli spoločným menovateľom všetkých jeho protikladov: neprehľadný a neúprimný. Dnes, keď sa ohliadnem späť, si nie som celkom istý, kedy a či vôbec niekedy bol sám sebou. Či boli vôbec okamihy, keď sa na nič nehral, keď nepodnikal nič taktické...“
Muž protikladov, to by sedelo, i keď nie vo všetkom vysvetľovalo lavínu udalostí, ktorú dokázal spustiť.
Jediná láska života
Kto teda bol Adolf Hitler? Muž bez citov, no pritom výbušný a emocionálny? Niektorí tvrdia, že prvá a posledná žena (a človek vôbec), ktorú úprimne miloval, bola jeho matka. Aj keď ho nedokázala ochrániť pred autoritárskym otcom. Možno ešte neter Geli Raubalová, ktorej samovražda v jeho mníchovskom byte v roku 1931 stála Hitlera takmer politickú kariéru. Isté je, že Eva Braunová či obdivovateľka z radov britskej aristokracie Unity Mitfordová mu už mohli len krotko sedieť pri nohách a čakať, kým si ich všimne.
Hitler s obľúbeným vlčiakom menom Blondi a svojou milenkou Evou Braunovou. Snímka: imgkid.com
Muž pevných zásad a odhodlania? Systematik? Ak sledujeme jeho životnú púť, uvidíme, že jeho nadšenie stúpalo zvyčajne až vtedy, keď išlo do tuhého. Už v škole sa od samých jednotiek dostal k tomu, že prvý ročník na reálke v Linzi opakoval. Dôvod bol prostý – „to, čo sa mi zdalo bezvýznamné alebo ma ani nijak inak nepriťahovalo, som celkom bojkotoval.“ Pre vášeň k spomínanej Geli sa takmer stiahol z politiky.
A aj v čase, keď sa zo západnej Európy valili na Nemecko spojenci, si s obľubou od štátnických povinností odskočil k fantazírovaniu nad maketou novej monumentálnej podoby Berlína. Mimochodom, v jeho novom vysnívanom paláci by zahraniční diplomati museli absolvovať polkilometrovú „prechádzku“ prijímacou halou.
Roky Adolfa Hitlera
1889 – 20. apríla sa narodil v Braunau am Inn rodičom Kláre a Aloisovi
1903 – zomrel jeho autoritatívny otec, ktorý chcel mať z Adolfa úradníka. Podporovaný matkou nedokončil gymnázium a začal sa venovať umeniu
1907 – pre údajný nedostatok talentu ho neprijali na viedenskú Akadémiu výtvarných umení. Neuspel ani pri pokuse o rok neskôr
1913 – z Viedne sa presťahoval do Mníchova, kde sa vyhýbal odvodu do rakúsko-uhorskej armády
1914 – ako dobrovoľník sa hlásil k 16. bavorskému pluku a dostal sa na front prvej svetovej vojny
1918 – po zásahu bojovým plynom 15. októbra sa dočasne slepý liečil vo vojenskom lazarete
Ochranca Žida
Presvedčený antisemita? Ak odhliadneme od špekulácií o jeho nejasnom pôvode, samotný Hitler bezprostredne zlé skúsenosti so Židmi nemal. Železný kríž, ktorý slobodníkovi Hitlerovi ako usilovnej spojke v 1. svetovej vojne navrhol židovský pobočník Hugo Gutmann, nosil hrdo až do konca. Počas viedenskej anabázy si práve mnohí zámožní Židia kupovali jeho obrazy (ktoré nepresvedčili prijímaciu komisiu Akadémie výtvarných umení). A židovský lekár Eduard Bloch, ktorý opatroval Hitlerovu matku chorú na rakovinu, v rozhovore pre americký časopis Collier´s priznal, že mu boli poskytované nebývalé výhody a ochrana (nuž, o život a bezpečnosť ktorého iného Žida dbalo Gestapo?).
A predsa ešte aj v roku 1944, keď sa Nemecko malo brániť pred útokmi na dvoch frontoch, sa plytvajú sily na deportácie maďarských Židov. A ešte aj v politickom testamente žiada zachovať nezlomný boj proti nim.
Udatný vodca? Ktorý zoči-voči policajnému kordónu a streľbe počas pivného puču v novembri 1923 pred Feldherrnhalle uskočil z čela pochodu. A ktorý viedol vojnu od stola a len podľa máp?
Liek na prehru: rečnenie
V každom prípade však muž presvedčený o vlastnej neomylnosti. A skvelý rečník, ktorý o nej dokázal až do poslednej chvíle presvedčiť aj iných. Hoci dnes sa nám jeho štekavý prejav s teatrálnymi gestami môže zdať smiešny, v tridsiatych rokoch minulého storočia dokázal elektrizovať jednotlivcov aj masy. Mnohí však priznávajú, že plná sila tejto aury sa prejavila práve „naživo“. Tak ako si na to v knihe Pamäti Hitlerovho tlmočníka spomína Paul Schmidt: „Stretnutia Hitlera s Mussolinim v roku 1943 už neboli ničím iným ako tieňohrou, keď sa predstieralo niečo, čo neexistovalo... Hitler prehrával gramofónovú platňu, ktorú mal v obľube, o našich vyhliadkach na víťazstvo, o sile nášho postavenia... zasypával svojho návštevníka technickými detailmi... Napodiv bolo vždy konečným výsledkom týchto monológov morálne posilnenie Mussoliniho alebo iných návštevníkov... O trvalom pôsobení takýchto narýchlo vykonávaných posilňovacích kúr som však už vtedy mal vážne pochybnosti.“
Roky Adolfa Hitlera
1919 – v Mníchove sa stal členom Nemeckej robotníckej strany (DAP)
1921 – stal sa vodcom strany, do ktorej názvu pridal prívlastok národnosocialistická (Nazionalsozialistiche Deutsche Arbeiterpartei, NSDAP)
1923 – z 8. na 9. novembra sa pokúsil o štátny prevrat známy ako pivný puč, po prestrelke s policajnou hliadkou, ktorá si vyžiadala 20 obetí, Hitlera internovali do väzenia v Landsbergu
1924 – 20. decembra ho za dobré správanie predčasne pustili z väzenia, počas pobytu v ňom napísal svoje kľúčové dielo Mein Kampf, v ktorom vysvetľuje svoje ideologické plány
1932 – NSDAP vo voľbách do ríšskeho snemu sa so ziskom 37,4 % stala najsilnejšou stranou
1933 – prezident Paul von Hindenburg 30. januára vymenoval Hitlera za ríšskeho kancelára
Bez návratu
Bol teda Adolf Hitler „iba“ extrémista, ktorého na vrchol vykopla ťažká doba? A môže sa niekto ako on dostať na výslnie opäť? Odborník na extrémizmus Tomáš Nociar si myslí, že podobné diskusie sú dnes z veľkej časti neopodstatnené: „Európa sa do veľkej miery poučila zo svojej minulosti a ideológie nacizmu a fašizmu sú od konca 2. svetovej vojny v očiach drvivej väčšiny ľudí zdiskreditované.“ To podľa neho demonštruje aj fakt, že krajne pravicové strany, ktoré sa snažia nalákať voličov na témy ako zmena demokratického režimu, biologický rasizmus, antisemitizmus alebo nostalgia za medzivojnovým fašizmom sú, až na ojedinelé výnimky, neúspešné.
Akokoľvek, muž, ktorý si pred 70 rokmi v útrobách berlínskeho bunkra siahol na život, je dodnes veľkou záhadou. A dôsledky jeho činov si za sebou ešte dlho potiahneme.
Roky Adolfa Hitlera
1934 – po smrti Hindenburga zlúčil funkcie prezidenta a kancelára do jednej – vyhlásil sa za führera
1935 – zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť
1938 – anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko – bez ozbrojeného odporu, v septembri donútil mocnosti podpísať Mníchovskú dohodu, ktorou oklieštil územie Československa
1939 – 1945 – Nemecko a postupne celý svet zatiahol do druhej svetovej vojny
1944 – 20. júla prežil posledný pokus o atentát – výbuch bomby nastraženej Clausom von Stauffenbergom v jeho hlavnom stane ho iba zranil
1945 – posledné týždne vojny sa skrýval v bunkri v Berlíne, kde oslávil aj 56. narodeniny. 29. apríla sa zosobášil s Evou Braunovou, 30. apríla obaja spáchali samovraždu