Generál, ktorému zakázali oslobodiť Prahu: Georgovi Pattonovi sa stal osudným lov na bažanty

Americký generál George Patton patril k najslávnejším vojvodcom druhej svetovej vojny. Vojaci pod jeho velením bojovali v Afrike alebo v Taliansku, v lete 1944 hnali Nemcov cez Francúzsko a zastavili napríklad aj ofenzívu v Ardénach.

Muž, ktorého jednotky oslobodili aj západ Československa, mal však aj tienisté stránky a nie každý kolega s ním dokázal vyjsť. K zrodu jeho legendy prispelo aj to, že zomrel predčasne 21. decembra 1945 po autonehode.

George Smith Patton, ako znelo jeho celé meno, pochádzal z bohatej rodiny s dlhou vojenskou tradíciou. Na bojiskách sa preslávili už jeho dávni predkovia v Británii, starý otec a prastrýko neskôr dosiahli vysoké postavenie v konfederačnej armáde (počas americkej občianskej vojny však obaja aj padli).

Syn úspešného kalifornského právnika a politika, ktorý prišiel na svet 11. novembra 1885, vyštudoval vojenskú akadémiu vo West Pointe, kde exceloval vo vojenských disciplínach, s matematikou a ďalšími exaktnými vedami to ale bolo horšie.

Vojak, ktorý rád priťahoval pozornosť, na seba prvýkrát upozornil na olympiáde v Štokholme v lete 1912, kde v modernom päťboji obsadil piate miesto. George Patton bol okrem iného nadaný šermiar a po olympijských hrách osobne navrhol poslednú verziu šable, akú vôbec do svojej výzbroje prijala americká kavaléria, v ktorej slúžil. V tom období sa ale konská éra nezadržateľne chýlila ku koncu, čo vycítil aj Patton.

George Patton ako kadet v roku 1909.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Vďaka známostiam sa vyhol preloženiu na Filipíny a radšej sa pridal k výprave generála Johna Pershinga do Mexika. Tá sa na jar 1916 vydala potrestať revolucionára Pancha Villu a do histórie sa zapísala tiež prvým masovým nasadením automobilov americkou armádou.

Keď po potopení parníka Lusitania vstúpili USA v roku 1917 do prvej svetovej vojny, zamieril Patton s Pershingom do Európy. Tam sa 32-ročný major zoznámil s tankami, ktoré sa stali jeho osudom. Na jar 1918 vytvoril prvú americkú tankovú jednotku a ešte do konca vojny stihol ukázať svoje schopnosti.

Hneď pri prvom nasadení, v septembri 1918 pri Saint-Mihiel, sa jeho brigáda vyznamenala, keď zlikvidovala nepriateľský delostrelecký prápor, niekoľko guľometných hniezd a zajala viac než tridsať mužov. Krátko nato, počas ofenzívy na rieke Meuse, bol potom Patton zranený.

Generál Patton pri rozhovore s americkým podplukovníkom Bernardom po invázii na Sicíliu v roku 1943.
Zdroj: Wikimedia Commons/NARA

​Novej zbrani zostal verný aj po návrate do USA a spolu s o päť rokov mladším Dwightom Eisenhowerom patril k propagátorom využitia tankov.

Jeho kariéra nabrala obrátky po americkom vstupe do druhej svetovej vojny. Patton, ktorý ohromil armádne špičky razantným velením na mierových manévroch v lete 1941, sa čoskoro dočkal nasadenie. Generál s dvoma perleťou zdobenými koltmi sa na jeseň 1942 podieľal na vylodení na severe Afriky a bojoch s Afrikakorpsom.

Následné vylodenie na Sicílii v lete 1943 patrilo k vrcholom Pattonovej veliteľskej dráhy. Jeho vojaci tam dokázali rýchlym postupom na severe ostrova oslobodiť Palermo a vstúpiť do Messiny pred britským rivalom Bernardom Montgomerym. Zároveň tam ale ukázal svoju horšiu stránku, keď vyfackal vojakov, otrasených zážitkami z bojiska. Patton, ktorý vážnu reakciu na prežitý stres vnímal ako zbabelosť, sa síce ospravedlnil, uverejnenie udalostí v tlači ale uškodilo jeho povesti.

Pattonovi muži boli najlepší, najobávanejší, ale mali aj spomedzi všetkých amerických jednotiek v Európe najväčšie straty.
Zdroj: Wikimedia Commons/NARA

​Prejavy slabosti Patton u vojakov nikdy neuznával. „Pozri sa na suseda vpravo. Teraz sa pozri na suseda vľavo... Buď si istý, že jeden z vás neprežije,“ vyhlásil raz tento veliteľ známy tvrdosťou na nepriateľa, ale aj na vlastných mužov.

Sám sa pritom neváhal vystaviť nebezpečenstvu, keď to bolo potrebné pre zvýšenie morálky. Počas prvej svetovej vojny napríklad ako prvý vyliezol zo zákopov, aby primäl k akcii váhajúcich mužov. A nezmenilo sa to ani po tom, ako bol vážne zranený.

Vďaka svojej reputácii – „Bol váš najlepší,“ povedal o ňom napríklad nemecký maršal Gerd von Rundstedt – sa v roku 1944 stal Patton dôležitou figúrou v spravodajskej hre pred otvorením druhého frontu. Keď sa spojenci 4. júna 1944 vylodili v Normandii, považovalo to nemecké velenie za krycí manéver. Verilo totiž v existenciu mohutnej armády pod Pattonovým velením, pripravenej na útoku pri Calais – čo ale bolo v skutočnosti vojsko duchov s drevenými a gumenými tankami, slúžiacimi na oklamanie leteckého prieskumu.

Generáli Bradley, Eisenhower a Patton v znovudobytom meste Bastogne po odvrátení nemeckej protiofenzívy v Ardénach.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Do akcie sa generál dostal v júli 1944 a nasadil nevídané tempo. Jeho základnou stratégiou bol útok a jeho tanky sa zastavili vari iba vtedy, keď sa im minulo palivo. „Moji vojaci nekopú zákopy,“ tvrdil Patton, ktorého jednotky obsadili väčšie územie a zneškodnili viac nepriateľských síl než akákoľvek iná americká jednotka.

Vari najviac ho preslávil manéver, ku ktorému pristúpil v decembri 1944, keď Nemci prekvapili spojencov náhlou ofenzívou v Ardénach. Patton, postupujúci na Nemecko vtedy otočil svoje vojská o deväťdesiat stupňov, vyrazil na východ, prerazil nemecké obkľúčenie pri dôležitom meste Bastogne a významne tak prispel ku krachu nepriateľského protiútoku.

Jeho 3. armáda sa prebila až na západ Čiech, kde okrem iného 6. mája 1945 oslobodila Plzeň. Potom sa ale Američania na línii Karlove Vary – Plzeň – České Budějovice – Linz zastavili.

Patton, ktorý inokedy dokázal ignorovať rozkazy, vtedy svojho starého priateľa a ochrancu Eisenhowera rešpektoval. Nadšený však nebol. „Pretože nám bolo nariadené ju neobsadzovať,“ odsekol deň po oficiálnom konci vojny na otázku, prečo nepokračoval až do Prahy.

Oslavovaný generál Patton v uliciach Los Angeles 9. júna 1945.
Zdroj: Wikimedia Commons/NARA

​V júni 1945 sa Patton zúčastnil veľkolepej prehliadky v Los Angeles a potom sa vrátil do Nemecka ako predstaviteľ okupačnej správy. A 9. decembra 1945 cestou na lov bažantov utrpel pri ľahkej nehode vážne zranenie miechy, ktorému o 12 dní neskôr v americkej vojenskej nemocnici v Heidelbergu podľahol.