Invázia sa nekonala, zostalo iba pri predohre. V bitke o Britániu museli Nemci prehltnúť horkú pilulku

Letecká bitka o Britániu, v ktorej sa v lete 1940 oslabená ostrovná ríša bránila pred agresívnym nemeckým postupom, ukázala svetu pravého britského ducha. Na nebi nad Albiónom sa počas troch mesiacov od 10. júla 1940 stretli tisíce lietadiel, vďaka urputnosti obrancov – vojakov aj civilistov – ale musela Luftwaffe a najmä jej sebavedomý veliteľ Hermann Göring prehltnúť horkú pilulku. Obete, ktoré Briti aj ich spojenci priniesli, však boli nemalé.

„Na poli ľudských konfliktov nikdy také veľké množstvo nevďačilo za tak veľa takej nepatrnej hŕstke,“ vyhlásil 20. augusta 1940 britský premiér Winston Churchill na adresu letcov, ktorí sa každodenne stretávali v tvrdých bojoch s nemeckými útočníkmi. V tom čase síce ešte nebola bitka ani zďaleka vyhratá, Churchillove slová ale presne vystihli podstatu leteckých súbojov.

Na britskej strane sa do nich zapojili približne tri tisícky letcov, z ktorých viac než 500 padlo a stovky utrpeli vážne zranenia.

V radoch Kráľovského letectva (RAF) bojovalo počas bitky o Britániu okrem 2 353 domácich letcov aj 145 Poliakov, 127 Novozélanďanov či 112 Kanaďanov. Medzi menami mužov, ktorí si sadali do kokpitov húževnatých hurricanov a elegantných spitfirov, je možné nájsť aj 88 pilotov z Československa. Najslávnejším z nich bol Josef František, so 17 zostrelmi vôbec najúspešnejšie stíhacie eso celej bitky, ktorý ale až do svojej smrti 8. októbra 1940 bojoval v radoch poľskej 303. perute.

Príslušníci 310. (československej) perute RAF v období bitky o Britániu. V pozadí je stíhačka Hawker Hurricane.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Nemecká bombardovacia ofenzíva mala byť pritom iba predohrou invázie na britské ostrovy, ktorú Hitlerovi generáli chystali pod krycím označením Seelöwe. Nálety od začiatku júla 1940 postupne mohutneli a v polovici augusta prišla hlavná vlna leteckých útokov Luftwaffe.

Nemci sústredili svoje útoky najmä na letiská, pokusy o ich zničenie ale nevyšli. Nepodarilo sa navyše narušiť ani systém včasného varovania pred leteckými útokmi, založený na radare a budovaný od polovice tridsiatych rokov.

Vďaka sieti staníc na pobreží Británie tak dokázalo Kráľovské letectvo účinne organizovať obranu. V jeho prospech hralo aj to, že sa bojovalo hlavne nad britskou pevninou, a tak zostrelenie stíhačky neznamenalo automaticky stratu vycvičeného letca.

​RAF takisto nechýbali veľké počty moderných stíhačiek. Hurricany a vzácnejšie spitfiry boli pre nemecké messerschmitty viac než dôstojnými protivníkmi a Luftwaffe navyše nemala strategické bombardéry. Ľahšie junkersy a heinkely ich nemohli nahradiť.

Nemecké bombardovanie, zo začiatku sústredené okrem základní RAF najmä na priemyselné oblasti, sa postupne prenieslo aj na civilné ciele. Predohrou boli bomby, ktoré koncom augusta zrejme omylom spadli na Londýn – a Briti v reakcii na to podnikli odvetný (i keď skôr symbolický) nálet na Berlín. O niekoľko dní neskôr Adolf Hitler pohrozil ostrovnému kráľovstvu ničivými náletmi a už 7. septembra sa Londýnčania mohli presvedčiť o tom, že nemecký vodca myslel svoje slová vážne.

Nálety, ktoré na Londýn smerovali až do polovice novembra 1940 a zabili viac než 20-tisíc ľudí, ale neuspeli. Bomby síce zbúrali alebo poškodili asi milión domov, hlavný cieľ – zničenie morálky civilistov – sa však dosiahnuť nepodarilo.

Winston Churchill v zbombardovanom Coventry. Na anglické priemyselné a zbrojárske centrum uskutočnili Nemci nálet v noci zo 14. na 15. novembra 1940. Útok 450 lietadiel Luftwaffe premenil mesto na trosky, za obeť mu padla aj katedrála sv. Michala.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Práve nemecké bombardovanie Londýna – ale aj ďalších miest vrátane holandského Rotterdamu a poľskej Varšavy o niekoľko mesiacov skôr – uľahčili o pár rokov vedeniu Kráľovského letectva rozhodovanie o mohutných útokoch na nemecké civilné ciele.

„Nemci zasiali vietor a teraz žnú búrku,“ vyhlásil neskôr letecký maršal a hlavný veliteľ britského bombardovacieho letectva Arthur Harris.

V lete 1940 však boli podobné útoky hudbou budúcnosti, v tom čase totiž RAF a aj celá Británia bojovali o holé prežitie. Nakoniec ale Briti odolali a nemecké velenie 17. septembra 1940 odložilo operáciu Seelöwe na neurčito. Veľké nemecké letecké útoky na britské územie sa však skončili až na jar 1941.

 

________________________________________________________

NAJZNÁMEJŠIE LIETADLÁ, KTORÉ SA ZAPOJILI DO BITKY O BRITÁNIU

Hawker Hurricane: Prvý moderný stíhací jednoplošník britského Kráľovského letectva bol do služby zaradený na jeseň 1937, približne o rok skôr než slávnejší spitfire. Za ním síce zaostával výkonom, na druhej strane jeho tradičnejšia konštrukcia zaručovala rýchlejšiu masovú výrobu aj ľahšie opravy.

Zdroj: Wikimedia Commons

Z rozdielnych vlastností oboch typov vyplynula aj taktika – kým spitfiry bojovali najmä s rýchlymi a obratnými Messerschmittmi Bf 109, hurricany ničili bombardéry. Aj vďaka tomu Hawkery Hurricane počas bitky o Britániu zostrelili viac nepriateľských strojov než spitfiry. Práve na hurricanoch zasiahli do bojov aj československí letci v RAF.

Supermarine Spitfire: Najslávnejšie britské stíhacie lietadlo druhej svetovej vojny, v bitke o Britániu ale hral skôr vedľajšiu úlohu. Prototyp elegantného dolnoplošníka prvýkrát vzlietol v marci 1936, do služby v RAF sa prvé Spitfiry Mk.I dostali rok pred vypuknutím vojny, v auguste 1938.

Zdroj: Wikimedia Commons

Tesne pred vypuknutím bitky malo Kráľovské letectvo vo výzbroji iba 160 spitfirov, zatiaľ čo hurricanov bolo asi 350 a pomer sa – aj kvôli náročnejšej výrobe modernejšieho lietadla – menil iba pomaly. V priebehu vojny bol typ neustále vylepšovaný, dostal silnejšie motory, modernejšie krídla alebo lepšiu výzbroj. Posledná verzia niesla poradové číslo 24 a vznikla až v roku 1946. Celkovo bolo vyrobených takmer 20 500 spitfirov.

Messerschmitt Bf 109: Hlavné stíhacie lietadlo Luftwaffe, v službe vydržalo vo viacerých verziách počas celej vojny. Prototyp vzlietol v roku 1935, letectvo ale dalo najprv prednosť konkurenčnému Heinkelu He 112. Rozhodnutie o nákupe messerschmittov nakoniec padlo v roku 1936, prvé dostala Luftwaffe vo februári 1937.

Zdroj: Wikimedia Commons

Do bojov zasiahli prvýkrát ešte v tom istom roku v Španielsku v Legii Condor. „Stodeviatky“ sa podobne ako ďalšia technika počas vojny vylepšovali, najznámejšie varianty niesli označenie E a G. Hoci po roku 1942 začal byť do služby čoraz viac zaraďovaný výkonnejší Focke-Wulf Fw 190, zostal Bf 109 hlavným strojom nemeckého letectva až do konca vojny.

Messerschmitt Bf 110: Ťažká dvojmotorová stíhačka, ktorá bola vďaka dlhšiemu doletu, na rozdiel od „stodeviatky“, schopná diaľkovo sprevádzať bombardéry.

Zdroj: Wikimedia Commons

Aj keď mal tento typ za sebou viacero úspechov z ťaženia v Poľsku a vo Francúzsku, v bitke o Britániu sa zakrátko ukázalo, že podobný stroj nemá proti jednomotorovej stíhačke veľké šance – hoci bol rýchlejší než hurricany. V priebehu bitky tak stratila Luftwaffe viac než 200 „stodesiatok“, na začiatku kampane ich mala 237. V ďalšom priebehu vojny sa ale Messerschmitt Bf-110 nestratil – uplatnil sa ako bojové lietadlo a pretože umožňoval zástavbu radaru, bol úspešný aj ako nočná stíhačka.

Heinkel He 111: Základ nemeckého bombardovacieho letectva na začiatku druhej svetovej vojny. Vznikol v prvej polovici tridsiatych rokov, v čase, keď Nemecko ešte oficiálne dodržiavalo zbrojné obmedzenie, a tak ho sprvu deklarovali ako dopravné lietadlo, Lufthansa niekoľko kusov aj používala.

Zdroj: Wikimedia Commons

Prvé He 111 boli k Luftwaffe zaradené v prvom polroku 1937, bojovým krstom prešli v radoch Legie Condor v Španielsku. Počas bitky o Britániu prišlo nemecké letectvo o 250 strojov tohto typu, čo bola daň za ich slabšiu obranu aj horšiu obratnosť. V ďalšom priebehu vojny heinkely opúšťali bombardovaciu úlohu a vďaka objemnému trupu sa uplatnili ako dopravné lietadlá.

Junkers Ju 88: Pravdepodobne najuniverzálnejšie nemecké lietadlo druhej svetovej vojny. V priebehu bitky o Britániu sa uplatnil ako bombardér (bol schopný aj strmhlavých útokov), popri bojových a prieskumných verzií existovali tiež stíhacie varianty – a to tak nočné, ako aj pre denné diaľové stíhanie. S tými sa stretli aj československí piloti z 311. bombardovacej perute v čase, keď hliadkovali proti ponorkám.

Zdroj: Wikimedia Commons

V lete 1940, keď bitka o Britániu horela naplno, ale Ju 88 ešte zápasil s mnohými problémami, ku ktorým patrila aj slabá ochrana posádky. Od júla do októbra 1940 Luftwaffe stratila 313 „osemdesiatosmičiek“, len o čosi menej než tvorili spoločné straty He 111 a Dornieru Do 17.