Legenda nazvaná Zero: Američanom dlho trvalo, kým zistili, ako v súboji s japonskou stíhačkou uspieť

Na tichomorskom bojisku sa objavila ešte predtým, než flota pod vedením admirála Isorokua Jamamota napadla v decembri 1941 americkú základňu Pearl Harbor a v službe vydržala až do konca druhej svetovej vojny.

Japonská stíhačka Mitsubishi A6M, známa ako Zero, ktorú japonské ozbrojené sily zaradili do služby 1. júla 1940, patrí k najznámejším bojovým lietadlám tohto konfliktu. Celkovo ich Japonci vyrobili približne 11-tisíc, do dnešných dní sa však z tohto počtu zachoval iba zlomok.

Zero – meno dostalo podľa nuly z poslednej číslice japonského letopočtu, jeho spojenecké kódové meno bolo Zeke – prekvapilo čínskych a neskôr amerických pilotov svojou rýchlosťou, obratnosťou a na stíhačku tiež neobvykle veľkým doletom, až okolo tritisíc kilometrov. V Tichomorí, kde stroj vyvinutý pre japonské lietadlové lode operoval, to ale bolo nevyhnutné.

Napríklad pri útoku na Pearl Harbor preleteli zerá 400 kilometrov, kým sa mohli zapojiť do boja. A potom sa museli ešte vrátiť na lietadlové lode.

Pre jeho súperov ale viac než dolet predstavovala najväčší problém obratnosť, v manévrovom súboji nemali spojenecké stíhačky proti zeru šancu. A netýkalo sa to iba trochu ťažkopádnych amerických lietadiel, ale aj britských spitfirov, ktoré v Európe úspešne čelili moderným nemeckým stíhačkám.

Stíhačky Mitsubishi A6M pripravené 7. decembra 1941 na palube japonskej lietadlovej lode Šókaku na prvú vlnu útoku na americkú základňu Pearl Harbor.
Zdroj: Wikimedia Commons

​„S metódami, ktoré Briti používali proti Nemcom a Talianom, by proti akrobatickým schopnostiam Japončíkov iba páchali samovraždu,“ poznamenal si americký generál Claire Lee Chennault.

Počas vojny Američania prišli s novými námornými stíhačkami, ktoré sa mali zerám vyrovnať, nebolo to však vďaka väčšej obratnosti. Spoliehali sa totiž na prevahu vo výkone a teda vyššiu rýchlosť.

„Nepúšťajte sa do súboja so zerom... Pri útoku musíte využiť výkon a rýchlosť... A keď sa vám zero ocitne za chvostom, musíte hneď zamieriť dolu do rýchlej zatáčky,“ píše sa v pokynoch pre pilotov lietadiel Grumman F6F Hellcat, ktoré vychádzali z priameho porovnania s ukoristeným zerom verzie 52.

Ani japonskí inžinieri totiž počas vojny nezaháľali a postupne svoje lietadlo vylepšovali. Zamerali sa najmä na zvyšovanie výkonu motoru. Pomer výkonu k hmotnosti pritom zostával oveľa lepší, než v prípade spojeneckých lietadiel. Trojtonové zero malo pôvodne ani nie tisíckoňové motory, v neskoršej verzii boli nahradené o pätinu výkonnejšou pohonnou jednotkou. Hellcat vážil dvakrát toľko a mal motor s výkonom 2 200 koní. Jeho zaťaženie krídel – od ktorého sa odvíja obratnosť – ale bolo takmer dvakrát vyššie.

Pre spojenecké stíhačky predstavovala najväčší problém obratnosť, v manévrovom súboji nemali proti zeru šancu.
Zdroj: Wikimedia Commons / San Diego Air and Space Museum Archive

​Prakticky počas celej vojny tak americkí piloti v Pacifiku využívali ako základnú taktiku proti zerám vrhnúť sa na nepriateľa z výšky, s prevahou v rýchlosti ho prekvapiť a potom zmiznúť v diaľke.

Daňou za obratnosť zera navyše bola prakticky nulová ochrana pilota. Kým americké lietadlá boli ťažko obrnené a dokázali vydržať aj vážne poškodenia, japonské stroje neposkytovali pilotovi, ale ani motoru či ďalším dôležitým mechanickým častiam, vlastne žiadne pancierovanie.

Subtílna konštrukcia – spolu s tým, že mnohé zerá sa ku koncu vojny používali aj k samovražedným útokom kamikadze – však spôsobili, že sa do dnešných dní zachovalo iba pár desiatok exemplárov tejto stíhačky. Spojenci okrem toho po vojne veľmi nestáli o to, aby sa v porazenom Japonsku vyskytovali výkonné lietadlá. Zerá síce používalo aj thajské letectvo alebo protiholandská gerila v Indonézii, nakoniec ich ale stretol podobný osud ako nemecké messerschmitty a focke-wulfy, čiže dočasné zabudnutie.

Americkí vojenskí leteckí špecialisti si prezerajú zero, ktoré bolo zostrelené počas bojov o ostrov Saipan.
Zdroj: worldwarphotos.info

​Po rokoch sa však podarilo relatívne zachované lietadlá nachádzať v džungliach na tichomorských ostrovoch. Práve tam má svoj pôvod veľká časť z lietadiel, ktoré je dnes možné vidieť v múzeách v USA, Japonsku alebo v Austrálii. Často však ide o exempláre zostavené z niekoľkých rôznych lietadiel a mnohé diely si nadšenci museli sami vyrobiť.

Na prstoch jednej ruky sa ale dajú zrátať zerá, ktoré sú v stave schopnom letu. Väčšinou však vďaka americkým motorom, iba jedno má pôvodnú japonskú pohonnú jednotku.