V Dachau sa osloboditeľom naskytol obraz hrôzy, niektorí zobrali spravodlivosť do vlastných rúk

V rokoch 1933 až 1945 nacisti vybudovali, najmä na území Nemecka a Poľska, podľa doterajších odhadov newyorského Múzea židovského dedičstva viac než 40-tisíc vyhladzovacích, koncentračných, pracovných alebo zberných táborov a ich pobočiek a židovských get, ktoré sa stali jednou z najhorších kapitol v dejinách ľudstva.

Prvým a najdlhšie slúžiacim zariadením tohto typu bol koncentračný tábor Dachau. Fungovať začal v marci 1933 a za 12 rokov existencie ním prešlo najmenej 200-tisíc ľudí. Asi 41 500 z nich tam zahynulo.

Oslobodený bol až 29. apríla 1945, po tom, ako k mestu postúpila americká armáda. V tábore vybudovanom pri mestečku Dachau ležiacom neďaleko Mníchova, našli vtedy Američania viac než 30-tisíc zúbožených väzňov.

Propaganda ukazovala usmiatych a nasýtených väzňov

Tábor v Dachau, postavený v objekte bývalej muničnej továrne, slúžil ako model pre ďalšie koncentračné a vyhladzovacie tábory zriaďované nacistami a ich nohsledmi po celej Európe.

„Zhromaždení v ňom budú komunisti, sociálni demokrati a ďalší odporcovia ríše, ktorí ohrozujú bezpečnosť štátu. Nemáme pre nich miesto vo väzniciach a nemôžeme ich ani pustiť na slobodu. Skúsenosti nám ukázali, že akonáhle sú voľní, pokračujú v protištátnej činnosti,“ vyhlásil v marci 1933 nový mníchovský policajný prezident Heinrich Himmler, budúci šéf gestapa a SS.

Koncentračný tábor Dachau vznikol v objektoch bývalej muničnej továrne, postupne sa ale rozšíril na rozsiahly komplex, ku ktorému patrilo aj 140 menších táborov v okolí.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Bolo to necelé dva mesiace po tom, ako sa stal ríšskym kancelárom Adolf Hitler. Nacisti postupne zaujímali všetky dôležité miesta v štátnej správe, predstavitelia opozície boli v parlamente zbavení mandátov a postupne končili za mrežami, rovnako ako ich sympatizanti. Do väzenia putovali nielen bez akéhokoľvek rozsudku, ale aj bez toho, aby ich pred súd vôbec postavili.

A viacerí z nich sa zakrátko ocitli v Dachau. Tak, ako študent práva Claus Bastian, ktorého nacisti zatkli počas akcie namierenej proti „nepriateľom štátu“ a obvinili ho zo sympatizovania s komunistami. V prvom nacistickom koncentračnom tábore ho zaevidovali ako väzňa s poradovým číslom jeden. Spolu s ďalšími dvoma stovkami režimu nepohodlných ľudí prešiel jeho bránou 22. marca 1933.

Väzňov v Dachau sprvu strážili iba policajti, no postupne začali vládu nad zariadením preberať príslušníci SS. Už v roku 1933 sa na verejnosť dostali prvé informácie o ich praktikách v tábore i o vraždách, ku ktorým tam dochádza. Jednému z väzňov, bývalému komunistickému poslancovi ríšskeho snemu Hansovi Beimlerovi, sa totiž z Dachau podarilo ujsť. Dostal sa do Španielska, kde vydal brožúru s názvom Vražedný tábor Dachau: Štyri týždne pod hnedými banditmi.

Nacistická propaganda vykresľovala život väzňov v Dachau ako priam idylický. Noviny dokonca prinášali správy a fotografie z ich prepúšťania na slobodu, ako v tomto prípade, na konci roku 1933. To však bolo naposledy.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​To, čo v nej Beimler opisoval však nacistický režim popieral a označil za komunistickú propagandu. Vzápätí sa v nemeckých novinách a časopisoch začali objavovať propagandistické články, opisujúce život v tábore. Fotografie ukazovali usmiatych väzňov, texty zase približovali ich denný režim, v rámci ktorého navštevovali knižnicu či obchod, kde mohli nakupovať za peniaze, ktoré im posielali príbuzní.

„Tieto osoby si takúto starostlivosť ani nezaslúžia,“ napísal časopis Münchner Illustrierte Presse, podľa ktorého dostávali väzni v Dachau dvakrát denne teplé jedlo a ich nedeľné menu pozostávalo z polievky a bravčovej pečienky so zemiakovým šalátom...

Občas sa v novinách objavili aj správy o prepúšťaní väzňov z Dachau na slobodu, či už za dobré správanie, alebo v rámci rôznych amnestii. Niekoľkí väzni sa takto z tábora skutočne dostali, k poslednému prepúšťaniu tam však došlo koncom roku 1933.

Po odporcoch ríše prichádzali nežiaduci

Účel prvých koncentračných táborov sa postupne menil. Zo začiatku ich nacisti zriaďovali na zhromažďovanie a izoláciu svojich politických protivníkov, časom sa však za ich ostnatými drôtmi čoraz viac objavovali aj príslušníci ďalších nežiaducich skupín. Aj do Dachau tak nedobrovoľne mierili homosexuáli, Rómovia, kňazi, vojnoví zajatci, či obyvatelia Nemeckom okupovaných krajín.

Fotografie v novinách ukazovali nemeckej verejnosti usmiatych a nasýtených väzňov tábora v Dachau. Realita však bola úplne iná.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Prví zahraniční väzni sa tam objavili po anšluse Rakúska v marci 1938. Na jeseň toho istého roka boli do Dachau deportovaní aj nacistom nepohodlní obyvatelia zabratých Sudet a po vytvorení protektorátu pribudli ďalší občania rozbitého Československa. V rôznych obdobiach táborom prešli okrem iných maliar a spisovateľ Josef Čapek, publicista Ferdinand Peroutka, či neskorší českí kardináli Štěpán Trochta a Josef Beran. Spomedzi Slovákov boli v Dachau väznení napríklad prvorepublikový politik Ivan Markovič, guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, alebo spisovateľ Vladimír Mináč.

Niektorí mali status prominentných väzňov a tých nacisti zhromažďovali práve vo svojom prvom nacistickom koncentračnom tábore. Ocitli sa tam napríklad členovia bavorskej kráľovskej rodiny, bývalý rakúsky kancelár Kurt Schuschnig, ale aj predvojnový francúzsky premiér Edouard Daladier, ktorý v septembri 1938 Hitlerovi podpisom Mníchovskej dohody odobril oklieštenie Československa.

Šéf gestapa a SS Heinrich Himmler počas prehliadky koncentračného tábora v Dachau v roku 1936.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Po nevydarenom atentáte na führera a pokuse o prevrat v júli 1944 skončil v Dachau aj bývalý náčelník generálneho štábu wehrmachtu Franz Halder, či niekdajší prezident ríšskej banky Hjalmar Schacht. V izolácii a pod falošnou identitou tam držali aj Georga Elsnera, ktorý sa v novembri 1939 pokúsil spáchať atentát na Hitlera. Popravili ho napokon 9. apríla 1945, čiže necelé tri týždne predtým, ako bol tábor oslobodený.

Aj do Dachau ale nacisti zatvárali najmä Židov, ktorí nakoniec tvorili asi tretinu väznených. Hromadne ich začali internovať už po „Krištáľovej noci“ v novembri 1938, keď ich tam odvliekli asi 10-tisíc. I keď Dachau nemal charakter vyhladzovacieho tábora, ako neskôr postavené v Osvienčime, Majdanku, Treblinke, Sobibore, Belzecu a Chelmne, pre mnohých sa stal prestupnou stanicou pred transportom do niektorého z nich.

V Dachau sa tiež vraždilo vo veľkom

To však neznamená, že by v tomto zariadení nacisti nevraždili vo veľkom. V Dachau boli popravy vykonávané väčšinou zastrelením alebo obesením a ani tomuto táboru sa nevyhli smrtiace pseudolekárske pokusy na väzňoch. Začali tam s nimi v roku 1942, najprv na zdravotne postihnutých a chorých väzňoch, ktorí nevládali pracovať a neskôr aj na ostatných.

V koncentračnom tábore v Dachau.končili najprv politickí oponenti nacistov postupne však rady väzňov rozširovali aj príslušníci ďalších nežiaducich skupín. Tretinu z nich tvorili Židia.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Z približne 41 500 ľudí, ktorí v rokoch 1933 až 1945 prišli v Dachau o život, zomrela viac než tretina v posledných šiestich mesiacoch vojny. Podpísala sa pod to aj epidémia týfusu, ktorá v tábore vypukla koncom roka 1944. V tom čase sa v ňom totiž čoraz viac začali hromadiť väzni evakuovaní pred postupujúcimi spojeneckými vojskami z iných táborov.

​V polovici apríla 1945 napokon začali nacisti z rovnakého dôvodu a na priamy rozkaz Himmlera, lifrovať preč aj dachauských väzňov. Niektorých vlakmi, väčšinu však odviedli peši, v rámci takzvaných Pochodov smrti. Do Tirolska ich takto v niekoľkých vlnách mierilo približne 25-tisíc a mnohí z nich úmornú cestu neprežili. Buď zomreli vyčerpaním, alebo ich esesácki dozorcovia postrieľali.

Posledný transport, smerujúci k jazeru Tegernsee, opustil tábor 26. apríla 1945. Nasledujúci deň dorazil do Dachau vlak s evakuovanými väzňami z Buchenwaldu. Keď krátko na to oslobodili tábor americkí vojaci, našli v týchto vagónoch viac než 2 300 mŕtvych.

Oslobodení väzni z Dachau na konci apríla 1945.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Nebol to jediný obraz hrôzy, ktorý sa príslušníkom 45. pešej divízie americkej 7. armády po príchode do tábora 29. apríla 1945 naskytol. Mŕtvoly nachádzali na rôznych miestach rozsiahleho komplexu, neraz nahádzané na kopách. V barakoch objavili viac než 30-tisíc síce preživších, no vychudnutých ľudí, mnohých na pokraji smrti. Strážilo ich niekoľko desiatok esesákov, ktorí už nestihli ujsť.

Previnili sa aj osloboditelia

V tej chvíli sa americkí vojaci rozhodli vziať spravodlivosť do vlastných rúk a bez riadneho súdu zajatých a neozbrojených nemeckých dozorcov postrieľali. Išlo o porušenie medzinárodného práva, za ktoré nebol nikdy nikto potrestaný.

Koľkých nemeckých strážcov Američania po oslobodení tábora zabili, o tom sa dodnes vedú spory. Rôzne zdroje uvádzajú, že v rámci takzvaného dachauského masakru prišlo o život 39 až 50 príslušníkov jednotky SS-Totenkopfverbände. Bývalý americký dôstojník Howard Buechner spomínal vo svojej knihe Hour of the Avenger, ktorú vydal v roku 1986, že v Dachau zabili Američania 520 esesákov a väzni zlynčovali ďalších 40 strážcov, vrátane „kápov“. Tieto údaje sú však všeobecne spochybňované.