Duceho potupný koniec. Mussolini veril, že pomste unikne, domnelý záchranca bol však jeho katom

Diktátor Benito Mussolini, známy ako Duce, stál pri zrode prvej fašistickej organizácie, ktorá viac než 20 rokov ovládala Taliansko. K moci ho vyniesla túžba mnohých Talianov po obnove stability a veľmocenskom postavení ich krajiny, ktoré vo svojom socialisticko-populistickom programe sľuboval.

Premiér z rokov 1922 až 1943 zavliekol Taliansko do druhej svetovej vojny po boku hitlerovského Nemecka, na sklonku sklonku ktorej bol 28. apríla 1945, partizánmi bez súdu zastrelený, keď sa pokúšal so svojou milenku Clarou Petacciovou ujsť do Švajčiarska.

So socialistami sa rozišiel

Pôvodne učiteľ a neskôr novinár Mussolini sa narodil 29. júla 1883 v severotalianskom Predappiu. Kováčske remeslo po otcovi síce nezdedil, no politické názory áno. Stal sa zanieteným socialistom, ktorý čítal a obdivoval Marxa, a tiež presvedčeným ateistom, čo jeho matka, hlboko veriaca katolíčka, niesla veľmi ťažko.

Ako 19-ročný ušiel do Švajčiarska, aby sa vyhol vojenskej službe. Pretĺkal sa tam ťažko, mal opletačky s políciou a väčšinou bol bez práce a peňazí. A tak sa o dva roky vrátil do Talianska, využijúc amnestiu pre vojenských zbehov. Absolvoval službu v armáde, začal učiť, no nie nadlho. Pre svoje radikálne názory a štvanie proti cirkvi go vyhodili. Keďže si však k učiteľskému príjmu zvykol privyrábať ako dopisovateľ novín, skúsil šťastie v žurnalistickej brandži. Stal sa redaktorom a napokon aj šéfredaktorom Avanti! (Vpred!), ústredných novín talianskych socialistov.

Lenže prišiel rok 1914, s ním svetová vojna a on sa so socialistami rozišiel. Dôvodom boli odlišné názory na to, či by sa Taliansko malo do vojny zapojiť. Mussolini bol presvedčený, že áno, a keď svoje postoje uverejnil v novinách, odvolali ho z ich vedenia. Založil si teda vlastné periodikum – Il Popolo d’Italia (Taliansky ľud) – a keď sa v roku 1915 Taliansko pridalo na stranu Dohody, odišiel na front.

Pochodom fašistov na Rím si v októbri 1922 Mussolini vynútil vymenovanie za predsedu talianskej vlády.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Domov sa vrátil o dva roky neskôr, po zranení, ktoré mu spôsobili črepiny vybuchnutého granátu. A zakrátko sa opäť vrhol na politiku. Zdatný rečník, ktorý mal sklon k teatrálnosti, založil v roku 1919 fašistickú organizáciu Fasci di Combattimento (Bojové zväzky). Po dvoch rokoch mala viac než 300-tisíc prívržencov a zmenila sa na politickú stranu Partito Nazionale Fascista (Národná fašistická strana).

Bolo ju nielen stále viac počuť, ale vďaka incidentom a potýčkam so socialistami, ktoré jej členovia a prívrženci, oblečení v čiernych košeliach, v uliciach vyvolávali, aj vidieť. Svoje postavenie fašistická strana výrazne posilnila, keď sa v roku 1921 prvýkrát dostala do parlamentu. Situácia v krajine a takpovediac permanentná vládna kríza hrala Mussolinimu do karát.

Opäť máme impérium!

Volebný úspech ho povzbudil natoľko, že jeho ďalším cieľom bolo získať úrad premiéra. „Chceme sa stať štátom!“ deklaroval svoj cieľ 24. októbra 1922 v Neapole, kde sa konalo dovtedy najväčšie fašistické zhromaždenie. Počúvalo ho viac než 60-tisíc ľudí a približne polovica z nich sa o pár dní vydala na takzvaný Pochod na Rím. Plán s demonštráciou sily Mussolinimu stopercentne vyšiel.

Mussolini ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny praktizoval agresívnu zahraničnú politiku. Anektoval Habeš, talianske jednotky pomohli Francovi nastoliť diktátorský režim v Španielsku a napokon obsadil aj Albánsko.
Zdroj: Wikimedia Commons

​On sám s fašistami do talianskej metropoly nepochodoval. Odišiel do Milána, kde čakal, ako sa jeho pokus o štátny prevrat skončí. Rím chránila armáda a vo vzduchu visela hrozba občianskej vojny. Kráľ Viktor Emanuel III. napokon pod nátlakom Benita Mussoliniho vymenoval za predsedu vlády.

Taliani sprvu jeho autoritu vítali – boli unavení neustále sa opakujúcimi štrajkami a prehlbujúcou sa ekonomickou krízou. A Mussolini vyzeral ako ten, kto môže krajinu vyviesť z chaosu. Zo začiatku ich očakávania aj plnil – zlepšil podmienky robotníkov, spustil ambiciózny program verejných prác, vďaka ktorému znížil nezamestnanosť a znížil dane. V priebehu 20. rokov však zaviedol cenzúru tlače, zakázal všetky ostatné politické strany a postupne si prisvojil čoraz viac právomocí. Nechal sa titulovať Il Duce, čiže vodca, a od roku 1925 vládol ako diktátor.

Neskôr začal uplatňovať expanzívnu zahraničnú politiku. Na jeseň 1935 vtrhla jeho armáda do Habeša (dnešnej Etiópie) a po niekoľkých mesiacoch nerovných bojov Taliansko krajinu anektovalo. „Opäť máme impérium!“ kričal v Ríme sebavedome z tribúny a desaťtisíce ľudí mu volali na slávu.

S Adolfom Hitlerom si Mussolini postupne vybudoval veľmi blízky vzťah, ktorý pretavili aj do vojenského spojenectva.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V nasledujúcom roku poslal Mussolini svoje jednotky do Španielska, aby pomohol nastoliť diktátorský režim Franciscovi Francovi. S Adolfom Hitlerom uzatvoril spojenecký pakt Os, v Mníchove bol v septembri 1938 jedným zo štyroch signatárov dohody, ktorá oklieštila Československú republiku a pripravila pôdu pre jej rozbitie a v roku 1939 napokon obsadil Albánsko.

S nemeckým diktátorom si postupne vybudoval veľmi blízky vzťah, ktorý potvrdili ďalším, takzvaným Oceľovým paktom. Lenže práve spolčovanie sa s Hitlerom a vstup po jeho boku do druhej svetovej vojny znamenali začiatok Mussoliniho konca.

Popraviť dal aj svojho zaťa

Po vylodení Spojencov na Sicílii v lete 1943 mu fašistická Veľká rada vyslovila nedôveru a výkonnú moc previedla na kráľa. Na jeho príkaz bol Mussolini zatknutý a internovaný vo vysokohorskom hoteli v masíve Grans Sasso v stredotalianskych Apeninách. Hitler však svojho spojenca v kaši nenechal a úlohou dostať ho zo zajatia poveril veliteľa špeciálneho komanda Otta Skorzeného. Ten so svojou jednotkou podnikol rýchly a efektný výsadok zo závesných klzákov, ktorý tak zaskočil strážcov, že sa Nemcom prakticky nestihli postaviť na odpor.

Oslobodeného Duceho previezli najprv do Mníchova, už o niekoľko dní sa však vrátil do vlasti a na jej severe, ktorý okupovali Nemci, vyhlásil takzvanú Taliansku sociálnu republiku s hlavným mestom v Salò. Pokúšal sa síce znova získať niekdajšiu popularitu, efekt hrôzovlády bol však opačný a Benito Mussolini sa stal všeobecne nenávideným mužom.

September 1943. Benito Mussolini s Ottom Skorzeným, ktorý ho so svojím špeciálnym komandom vyslobodil zo zajatia.
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

​Medzi prvé obete perzekúcií patria tí, čo ho v lete potopili. Niektorých sa mu podarilo zatknúť, postavil ich pred mimoriadny súd a dal popraviť. Medzi zastrelenými bol aj Galeazzo Ciano, jeho dlhoročný spolupracovník, bývalý minister a manžel jeho dcéry Eddy. Neobmäkčili ho ani jej úpenlivé prosby.

Talianska sociálna republika, odkázaná na nemeckú podporu, mala však svoje dni zrátané. Keď sa Benito Mussolini 23. apríla 1943 v Miláne stretol so zástupcami antifašistického Výboru národného oslobodenia, ktorí od neho žiadali bezpodmienečnú kapituláciu, pochopil, že jediným jeho východiskom je útek. O dva dni neskôr spolu so svojou milenkou Clarou Petacciovou mesto opustil, s tým, že sa pokúsi dostať do Švajčiarska.

Falošný záchranca

Kolónu áut sprevádzanú nemeckými vojakmi 27. apríla počas presunu do Merana zastavili partizáni. Nemci mohli pokračovať ďalej, všetkých Talianov však odbojári zatkli. Mussolini, sediaci na korbe nákladného auta a preoblečený do uniformy radového nemeckého vojaka dúfal, že ho nespoznajú, lenže jeho tvár bola príliš známa. Odbojári ho najprv zadržiavali v mestečku Dongo, potom ho previezli do kasární v Germasine. Tam ho partizánsky veliteľ podrobil výsluchu, v rámci ktorého diktátora obvinil z mučenia, vrážd, represií proti ľudu a rozpútania občianskej vojny. Mussolini to popieral a bránil sa tvrdením, že to všetko robili Nemci.

Posledná snímka živého Benita Mussoliniho na verejnosti. Vznikla 25. apríla 1945 v Miláne.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Ráno 28. apríla sa partizáni, aj so svojím väzňom a jeho milenkou zastavili v dedine Giulino de Mezzegra a zložili sa v dome istého roľníka De Mariu. Mussolini a Petacciová si chceli oddýchnuť, popoludní však do ich izby vtrhol muž v civile, ktorý sa predstavil ako plukovník Valerio, zobudil ich a povedal, že ich prišiel zachrániť. Uverili mu, netušiac, že pred nimi stojí partizán a komunistický funkcionár Walter Audisio, ktorý má pri sebe príkaz na Mussoliniho okamžitú popravu.

Nastúpili k nemu do auta, došli však iba do neďalekého Azzana. Tam Audisio zastavil vytiahol Duceho von, postavil ho ku kamennému múru, vytiahol samopal a oznámil mu, že na príkaz výboru Národného oslobodenia je odsúdený na smrť. Donedávna najmocnejšieho muža Talianska aj s jeho milenkou desať minút po 16. hodine 28. apríla 1945 zastrelil.

Rovnaký osud čakal aj členov Mussoliniho sprievodu. Všetky telá potom partizáni previezli do Milána, kde ich demonštratívne zavesili dolu hlavou pod strechu benzínovej pumpy na Piazza Loreto. Potupný koniec diktátora zavŕšil rozzúrený dav, ktorý si na mŕtvole diktátora vybíjal hnev. Do bezvládne visiacich tiel ľudia hádzali kamene, niektorí do nich aj strieľali, až ich celkom znetvorili.

Mussoliniho koniec. Duceho mŕtvolu spolu s jeho milenkou Clarou Petacciovou Taliani zavesili za nohy na benzínovej pumpe.
Zdroj: Profimedia

​Keď sa hrozné divadlo skončilo, mŕtvoly pochovali na miestnom cintoríne. V 50. rokoch napokon Mussoliniho exhumovali a jeho pozostatky previezli do rodného Predappia, kde ich uložili do krypty.