Legendárny tank T-34: Generáli váhali, či ho zaradiť do výzbroje, presvedčil ich simulovaný boj

Stredný tank T-34 sa stal jedným zo symbolov druhej svetovej vojny a iba máloktorý iný obrnenec sa mu vyrovnal. Sovietske továrne, po napadnutí krajiny presunuté na Ural, vychrlili v priebehu vojny viac než 50-tisíc kusov tohto typu obrneného vozidla, v začiatkoch však jeho cesta do výroby nebola jednoduchá.

Od začiatku 30. rokov totiž Červená armáda používala rýchle stroje, ktoré boli schopné jazdiť aj bez pásov a chcela ich naďalej preferovať. Nakoniec ale 31. marca 1940 dostal pásový tank T-34 od ministra obrany šancu.

V rozkaze maršala Klimenta Vorošilova – neskôr počas vojny odvolaného z frontového velenia pre neschopnosť – však nechýbala podmienka, že A-34 (také bolo pôvodné označenie tanku) musí „prejsť všetkými armádnymi testami“.

O dva roky skôr to pritom vyzeralo, že čisto pásový variant, ktorý konštruktéri vytvorili vlastne pomimo, nedostane kvôli nepriazni velenia vôbec šancu. Nakoniec ale zasiahol osobne Stalin, ktorý v auguste 1938 navrhol, aby sa naostro vyskúšali oba druhy pohonu.

Na jar 1939 tak dostala Červená armáda na skúšku dva takmer identické tanky – jeden označený A-20, ktorý mohol jazdiť aj na kolesách, a druhý, A-32, ktorý sa nezaobišiel bez pásov. Testy, pri ktorých oba tanky najazdili v lete 1939 asi tritisíc kilometrov, ale nepriniesli jasného víťaza. O budúcnosti nakoniec rozhodla tanková prehliadka, usporiadaná koncom septembra pre najvyššie armádne velenie. Pásová „tridsaťdvojka“ pri nej na simulovanom bojisku doslova lietala cez zákopy a prekážky.

Prototypy sovietskych tankov, ktoré vyrábali v Charkovskom traktorovom závode. Zľava typ A-8 (vyrábaný pod názvom BT-7M), A-20, T-34 (model 1940) a T-34 (model 1941).
Zdroj: Wikimedia Commons

​A keď tank navyše pred zrakmi generálov za jazdy bez námahy prelomil svojím čelným pancierom veľkú borovicu, mal takmer vyhraté. Pre pásový variant hovorila aj skutočnosť, že jeho konštrukcia zniesla podstatné zosilnenie pancierovania. Predtým, ako však dostal vylepšený model označený A-34 zelenú, musel podľa Vorošilovovho rozhodnutia preukázať prevádzkovú spoľahlivosť.

„Do služby bude môcť byť ako T-34 zaradený, ak prejde dvetisíc kilometrov,“ stálo v dekréte ministra obrany z jesene 1939.

Prvú „tridsaťštvorku“ dokončili v charkovskej továrni v januári 1940, druhú o mesiac neskôr. Najprv ich skúšali v okolí výrobného závodu, na porovnanie slúžil jeden z tankov rozšíreného radu BT – a ten sa s novým typom v teréne vôbec nemohol porovnávať. Skúšobní vodiči sa ale sťažovali na zlý výhľad a stiesnený priestor vo veži, celkom nové tanky navyše neboli ani veľmi spoľahlivé. Oba prešli len niekoľko stoviek kilometrov, prvý prototyp musel dokonca dostať nový motor.

Prototyp tanku A-32 počas simulovaného boja v septembri 1939 svojimi vlastnosťami uchvátil armádne velenie.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Nezadržateľne sa pritom blížil marec 1940 a s ním predvedenie tanku hlavnému veleniu. A tak sa vedenie továrne nakoniec rozhodlo pre smelý pokus – nové tanky mali svoju spoľahlivosť dokázať na ceste z Charkova do Moskvy, čo je vzdušnou čiarou takmer 700 kilometrov.

Dvojica tankov vyšla z brán továrne 5. marca (podľa niektorých zdrojov až o deň neskôr) a sprevádzali ich dva pásové traktory – jeden slúžil ako ubikácia, druhý viezol množstvo náhradných dielov.

Počas cesty, ktorá podliehala prísnemu utajeniu, sa tanky vyhýbali obývaným oblastiam a frekventovaným cestám. Mosty smeli posádky použiť iba vtedy, keď nebolo možné rieku v noci prekonať po ľade, do úvahy sa brali aj cestovné poriadky vlakov, ktorých koľajnice výprava križovala.

Do Moskvy dorazili tanky po necelých dvoch týždňoch. Už v noci 17. marca 1940 sa predstavili pred očami Josifa Stalina, ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova a maršala Vorošilova priamo v Kremli.

Sovietsky zväz vyrobil v rokoch 1940 až 1945 viac než 50-tisíc tankov T-34, väčšinou putovali z tovární priamo na front.
Zdroj: Wikimedia Commons/RIA Novosti

​O dva týždne neskôr potom minister obrany vydal rozkaz, ktorým nariadil spustenie výroby nových tankov. Kým však továreň v septembri 1940 opustili prvé sériové exempláre, museli konštruktéri vyriešiť niekoľko problémov – po rekordnej ceste mali prototypy spálené spojkové obloženie, poškodené prevodovky a ťažkosti boli aj s brzdami.

Do boja zasiahli tanky T-34 už v júni 1941, no ešte nie veľmi efektívne. V nasledujúcich rokoch však slávili veľké úspechy a armády v krajinách tretieho sveta ich používajú dodnes.