Opatrný Churchill, chorý Roosevelt, nečitateľný Stalin: Na Kryme svet vykročil k studenej vojne

V najznámejšom krymskom letovisku Jalte sa pred 75 rokmi rozhodovalo o povojnovom usporiadaní Európy. Schôdzky s krycím názvom Argonaut, ktorá sa konala od 4. do 11. februára 1945, sa zúčastnili najvyšší predstavitelia Sovietskeho zväzu, USA a Británie – Josif Vissarionovič Stalin, Franklin Delano Roosevelt a Winston Churchill.

Predmetom rokovaní takzvanej veľkej trojky (v tomto zložení sa stretla naposledy) v Livadijskom paláci, niekdajšom letnom sídle cára Mikuláša II., boli, okrem koordinácie záverečných operácií proti Nemecku a Japonsku, budúce hranice Poľska, ale tiež rozdelenie Nemecka na okupačné zóny.

Niektorí historici v jaltskej konferencii vidia aj začiatok rozdelenia sveta na dva bloky a skutočný začiatok studenej vojny.

Časť demokratických politikov si už vtedy začala uvedomovať, že Stalin nemá v úmysle dodržať dohodnuté záväzky. A sovietsky vodca tieto očakávania naplnil – napríklad dohody o slobodných voľbách a vzniku širokých vládnych koalícií v krajinách, ktoré oslobodila sovietska armáda, zostali iba na papieri.

Josif Vissarionovič Stalin a minister zahraničných vecí Vjačeslav Molotov po príchode na rokovania do Jalty.
Zdroj: Wikimedia Commons/NARA

​Medzi hlavné témy konferencie patrili koordinácia plánov záverečných vojenských operácií proti nacistickému Nemecku a Japonsku, správa porazeného Nemecka, povojnové politické usporiadanie v Európe, vznik rady ministrov zahraničných vecí a založenie OSN.

Prísľub vstupu do vojny proti Japonsku a súhlas na založenie OSN chcel od Stalina predovšetkým chorý Roosevelt, ktorý napokon zomrel dva mesiace po konferencii. Churchill, ktorý k Stalinovi pristupoval opatrne, sa snažil hájiť záujmy britského impéria a zapojiť do veľmocenskej hry Francúzsko, v ktorom videl potenciálnu protiváhu sovietskej hegemónie na starom kontinente.

Počas rokovaní sa napokon vykryštalizovali odlišné predstavy vodcov o povojnovom usporiadaní, čo predznamenalo rozdelenie sveta na dva bloky.

Americký prezident Franklin Delano Roosevelt (počas rozhovoru s britským premiérom Winstonom Churchillom) sa počas jaltskej konferencie snažil udržať si dobré vzťahy so Stalinom.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Stalin nakoniec sľúbil, že do dvoch až troch mesiacov od kapitulácie Nemecka vstúpi Sovietsky zväz do vojny proti Japonsku. Za to mu mocnosti, okrem iného, sľúbili udržanie vplyvu vo Vonkajšom Mongolsku, vrátenie Kuríl a južnej časti Sachalinu s priľahlými ostrovmi, obnovenie prenájmu Port Arthuru ako vojenskej námornej základne a právo využívať s Čínou Východočínsku a Juhomandžuskú železnicu.

Z konferencie nebol vyhotovený oficiálny protokol, iba Vyhlásenie o oslobodenej Európe. V ňom sa stanovilo „právo všetkých národov zvoliť si formu vlády, pod ktorou chcú žiť“, a možnosť vytvoriť prechodné vlády zo všetkých demokratických síl. Už vtedy ale nebola Stalinova interpretácia demokracie západným spojencom celkom jasná.

​Západ napríklad podporoval poľskú exilovú londýnsku vládu, Moskva domáci „lublinský výbor“. Dohodlo sa, že k výboru sa pridajú zástupcovia všetkých politických skupín a vznikne dočasná vláda národnej jednoty. Neprešla ale britská požiadavka medzinárodného dozoru nad voľbami. Stalin ale aj tak záväzky nedodržal a voľby boli nakoniec podľa sovietskeho vzoru.

V Jalte sa veľká trojka - Stalin, Roosevelt a Churchill - zišla v tomto zložení naposledy. Snímka zachytáva štátnikov za okrúhlym stolom počas jedného z rokovacích dní.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Východná hranica Poľska bola dohodnutá po Curzonovej línii (stanovenej v roku 1919) s rádovo kilometrovými odchýlkami. Za úbytok územia na východe dostalo Poľsko prísľub územnej kompenzácie na severe a na západe (neskoršia hranica Odra-Nisa).

​Veľmoci sa dohodli na bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka, jeho rozdelení na štyri okupačné zóny (vrátane francúzskej), odzbrojení, rozpustení nemeckých ozbrojených síl, odstránení všetkých nemeckých vojenských zariadení, denacifikácii a potrestaní vojnových zločincov. Reparácie boli prerokované iba zbežne a presunuté na zvláštnu komisiu.

Lídri veľmocí sa tiež dohodli, že 25. apríla 1945 sa v San Franciscu uskutoční ustanovujúca konferencia OSN; už na Kryme bola dohodnutá zásada jednomyseľnosti veľmocí (stálych členov Rady bezpečnosti OSN) pri hlasovaní o zásadných otázkach mieru a bezpečnosti. Stalin nepresadil požiadavku, aby bolo v OSN zastúpených všetkých 16 sovietskych republík.

Stalin a Churchill počas prestávky v rokovaniach. Britský premiér sovietskemu vodcovi príliš nedôveroval.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Účastníci konferencie sa tiež dohodli na pravidelných schôdzkach ministrov zahraničných vecí troch veľmocí. Takéto stretnutie sa však konalo iba raz – v marci 1945 v Moskve.

Prvýkrát sa počas II. svetovej vojny vodcovia troch veľmocí stretli na prelome novembra a decembra 1943 v Teheráne. Hoci hlavným predmetom rokovania bola otázka otvorenia druhého frontu v Európe, už počas tohto stretnutia sa začali venovať otázkam o povojnovom osude strednej a východnej Európy.

​Jaltská konferencia bola druhou v poradí a tretíkrát sa zišli v priebehu júla a augusta v nemeckom Postupime.

Za rokovací stôl v postupimskom zámku Cecilienhof si už sadol americký prezident Harry Truman, ktorý v úrade krátko predtým nahradil zosnulého Roosevelta, a britský premiér Winston Churchill, ktorého však po prehratých voľbách vystriedal na konferencii labourista Clement Attlee. Jediným štátnikom so skúsenosťami z predošlých rokovaní tak v Postupime zostal Stalin.

Podpis záverečných dokumentov postupimskej konferencie na začiatku augusta 1945 bol prezentovaný ako veľký diplomatický úspech, napriek tomu, že viaceré sporné otázky zostali nedoriešené. Počas rokovaní sa navyše čoraz zreteľnejšie prejavovala názorová priepasť medzi Sovietskym zväzom na jednej strane, a Spojenými štátmi a Britániou na strane druhej. Netrvalo dlho, a z niekdajšieho vojnového spojenectva medzi komunistickým Ruskom a západnými demokraciami zostali iba trosky. Na nich vzápätí vyrástol nový konflikt, známy ako studená vojna.