Mladý diplomat zachránil cez vojnu tisíce ľudských životov, Sovieti v ňom ale videli špióna

Švéd Raoul Wallengerg sa mal podľa rodinnej tradície stať bankárom, jeho samého ale viac lákala architektúra. V odbore ale nenašiel uplatnenie, a tak sa začal venovať obchodu.

Ako 32-ročný ale vymenil pohodlie bohatej prominentnej rodiny v neutrálnom Švédsku za nebezpečenstvo v nacistami okupovanej Budapešti, kde v roku 1944 riskoval život, aby zachránil 100-tisíc Židov.

Osudným sa mu stalo až oslobodenie Červenou armádou. Pred 75 rokmi bol zatknutý v Budapešti sovietskou kontrarozviedkou a dva roky po vojne bol zrejme zastrelený v moskovskej väznici.

Rodina Wallenbergovcov patrila k najbohatším a najváženejším vo Švédsku: Raoulov starý otec bol veľvyslancom, strýko s tetou založili banku Enskilda, otec bol námorný dôstojník.

V roku 1930 Raoul vyštudoval vo Švédsku odbor ruština-kreslenie a o päť rokov neskôr na Michiganskej univerzite v USA architektúru. Potom pracoval v Južnej Afrike pre švédsku firmu predávajúcu stavebný materiál a krátko v pobočky dánskej banky v Haife (dnešný Izrael).

V roku 1941 sa vo Švédsku stretol s maďarským Židom Kolomanom Lauerom, ktorý viedol exportnú firmu, a zakrátko sa stal jeho spoločníkom. Ako medzinárodný riaditeľ obchodnej spoločnosti pre strednú Európu Wallenberg veľa cestoval, aj do Maďarska, ktoré bolo vtedy ešte relatívne bezpečným miestom.

Wallengbergov diplomatický pas.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Keď však Nemecko v roku 1943 prehralo bitku pri Stalingrade, Maďarsko sa rozhodlo nasledovať príklad Talianska a vystúpiť z nacistickej koalície. Nato reagoval Hitler v marci 1944 obsadením Maďarska.

Budapešť sa zrazu stala mestom hrôzy, nacistami organizovaných masových deportácií Židov a vyčíňania bánd Šípových krížov. Začiatkom roka 1944 žilo v maďarskej metropole asi 700-tisíc Židov. Keď Wallenberg v júli 1944 do Budapešti prišiel, prežilo už len 230-tisíc Židov. Konca vojny sa ich v meste dožila asi polovica, z toho asi 100-tisíc ich vďačí za život práve Wallenbergovi.

Mladý diplomat z budovy súčasnej britskej ambasády, kde vtedy sídlila banka, pomáhal Židom netradičnou diplomaciou vrátane úplatkov a kontaktov s manželkou vtedajšieho maďarského ministra zahraničných vecí. Židom v transportoch rozdával diplomatické dokumenty, takzvané ochranné pasy, pomáhal sirotám, ženám.

Zabránil likvidácii budapeštianskeho geta. Mnohí Židia prežili aj v asi 32 takzvaných chránených domoch – na niektorých z nich boli napríklad tabule Švédska knižnica alebo Švédsky výskumný ústav.

Wallenbergov humanizmus, obetavosť a snaha pomôcť vychádzali podľa jeho blízkych z podstaty jeho povahy. Pre podobnú aktivitu sa podľa svojej sestry Niny rozhodol už v roku 1942.

Podľa novších zistení Wallenberg pred vyslaním do Maďarska tiež intenzívne komunikoval so švédskymi politikmi a dobre poznal aj maďarské hnutie odporu. Wallenbergova diplomatická práca v Budapešti mala podľa nich byť len kamuflážou jeho skutočného poslania tajného emisára Výboru pre vojnových utečencov, ktorý zriadil americký prezident Franklin D. Roosevelt, aby sa pokúsil zabrániť vyhladeniu Židov v Európe.

Tragický koniec Wallenberga je stále zahalený tajomstvom. Keď odchádzal 17. januára 1945 v sprievode ruskej eskorty navštíviť veliteľa sovietskych vojsk v Debrecíne, pri lúčení so svojimi priateľmi jednému z nich povedal: „Nie som si istý, či odchádzam ako hosť alebo ako väzeň. Ale do ôsmich dní sa vrátim.“ Od tej chvíle ho nikto z jeho známych nevidel.

Sovieti, ktorí Wallenberga možno považovali za amerického špióna, ho odviezli do moskovskej väznice Ľubjanka (patrila tajnej polícii KGB), kde sa s najväčšou pravdepodobnosťou stal obeťou čistiek sovietskeho diktátora Josifa Stalina. Podľa sovietskych dokumentov, ktoré boli odtajnené v roku 1993, mal jeho zatknutie nariadiť vtedajší námestník ľudového komisára obrany a neskorší premiér Nikolaj Bulganin.

Raoul Wallengberg (na nedatovanej snímke) pomáhal Židom netradičnou diplomaciou a zabránil tiež likvidácii budapeštianskeho geta.
Zdroj: Archív TASR

​Existujú však údajne svedectvá niekoľkých bývalých väzňov, ktorí sa údajne s Wallenbergom stretli aj po roku 1947. Podľa bývalého šéfa tajných sovietskych archívnych fondov Anatolija Prokopenka bolo počas vojny sovietske vedenie posadnuté predstavou, že Wallenberg má informácie o tajnom vyjednávaní nacistickej tretej ríše s Britániou a USA.

Oficiálne stanovisko Moskvy z februára 1957 bolo, že zomrel v moskovskej väznici 17. júla 1947 na infarkt. Jasno do prípadu nevniesla ani desaťročná práce švédsko-ruskej komisie, ktorá v januári 2001 konštatovala, že švédska vláda urobila dva a pol roka po Wallenbergovom zadržaní, teda v rokoch, keď bol ešte nažive, prekvapujúco málo pre jeho prepustenie.

V roku 2016 bol Wallenberg po 71 rokoch vyhlásený za mŕtveho a ako dátum úmrtia označili švédske úrady 31. júl 1952, keď mal 39 rokov.

Moskva opakovane odmieta zverejniť akúkoľvek dokumentáciu o Wallenbergovom osude, s tým, že údaje obsiahnuté v utajovaných spisoch obsahujú osobné údaje o iných osobách. Švédsko sa s tým ale nechce zmieriť a vlani v októbri oznámilo, že sa Wallenbergov prípad rozhodlo znovu otvoriť.

Po druhej svetovej vojne sa Wallenberg stal pre Švédov národným hrdinom a legendou. V niekoľkých mestách po celom svete má pomníky. Spojené štáty mu v roku 1981 udelili, ako iba druhému v histórii, čestné občianstvo, bol tiež ocenený titulom Spravodlivý medzi národmi.

Podľa jeho života bolo natočených niekoľko filmov, napríklad americká televízna snímka Wallenberg: A Hero's Story s Richardom Chamberlainom v hlavnej úlohe, alebo nemecký dokumentárny film z roku 2007 Prípad Raoula Wallenberga: Záchranca a obeť.