Zdá sa, že peklo, ktoré československí a sovietski vojaci už štyri týždne zažívajú v karpatských horách, by sa mohlo skončiť. Zajatec, ktorého v noci priviedli, prezradil, že Nemci sú už unavení a chystajú sa zo svojich postavení stiahnuť. Veliteľ preto vydáva rozkaz, aby situáciu preverili prieskumné jednotky.
Nadránom 6. októbra 1944 ich smerom k nepriateľskej línii vyráža hneď niekoľko a jej členovia dobre vedia, o čo ide. Les, ku ktorému sa blížia, je už na území Slovenska, respektíve budúceho znovuobnoveného Československa. Každá hliadka má preto so sebou štátnu vlajku, aby ju vztýčila, keď sa jej podarí prekročiť hranicu.
Okolo šiestej ráno pribieha na veliteľstvo spojka a hlási, že družstvo čatára Nebeljaka dosiahlo československé územie a Nemci, hoci naozaj ustupujú na juh, stále na niekoľkých miestach vzdorujú. Celá brigáda dostáva po tejto informácii rozkaz na útok a asi o dve hodiny československí vojaci obsadzujú Dukliansky priesmyk.
Nástrahy číhali všade
Po piatich rokoch sa im plní sen o návrate do vlasti, na dojemné scény však nie je čas. Nepriateľ je stále na dostrel a okrem toho je celá oblasť husto zamínovaná. Nálože sú nastražené všade, v lese, na ceste i pri nej, a tak musia ísť ako prví ženisti, aby postupujúcim jednotkám vytvorili priechod.
Hlásenie o prekročení štátnej hranice a postupnom obsadzovaní priesmyku dostáva aj veliteľ 1. brigády generál Jaroslav Vedral-Sázavský. S niekoľkými dôstojníkmi nasadá do auta a mieri k svojim jednotkám. Tiež chce čo najskôr vstúpiť na pôdu vlasti. Obieha a pozdravuje postupujúcich vojakov, keď sa zrazu ozve silný výbuch. Pár desiatok metrov za hraničným kameňom, na mieste, ktorým už prešlo niekoľko vozidiel, nabehol štábny Dodge kolesom na protitankovú mínu. Posádka auta je na mieste mŕtva.
Vojaci bežia k miestu nešťastia, veriac, že aspoň niekto prežil. V tom ich však začne kosiť nemecká paľba, ktorá všetkých vracia do neúprosnej reality. Peklo, v ktorom zatiaľ utrpeli obe strany mnohotisícové straty, sa ešte ani zďaleka nekončí. A prečo vôbec nastalo? Po odpoveď sa musíme vrátiť o niekoľko týždňov späť.
Ambiciózny a riskantný plán
Útok cez karpatské hrebene a územie Slovenska na západ pôvodne sovietske vojenské velenie v pláne nemalo. V lete 1944 totiž postupovala Červená armáda v dvoch smeroch. Na severe územím Poľska, na juhu sa jej cez Rumunsko, ktoré kapitulovalo, otvorila
cesta do maďarskej nížiny. Situácia sa však zmenila po vypuknutí Slovenského národného povstania.
„K rozhodnutiu poskytnúť pomoc slovenským povstalcom vrátane uskutočnenia útočnej operácie z priestoru poľského Krosna v smere na Dukliansky priesmyk a Prešov viedli sovietsku stranu politické záväzky, ktoré prevzala podpísaním dohody s československou vládou,“ uviedol...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.