Povstanie by po hospodárskej stránke vydržalo dlho, k dispozícii boli miliardy korún

Vedel o tom, že sa chystá Povstanie, sám sa napokon podieľal na práci ilegálnej národnej rady a prostredníctvom neho dokonca smerovala peňažná podpora k partizánom. Napriek tomu na jar a v lete 1944 Karol Markovič s prekvapením sledoval, ako v banskobystrickej pobočke Slovenskej národnej banky, na čele ktorej stál, dochádza k neobvyklým presunom financií.

„V pohybe boli miliardy korún a skutočné dôvody týchto transakcií nepoznal nikto, ani on ako prednosta filiálky. Najväčšia suma vo výške 2,4 miliardy korún prišla do Banskej Bystrice v máji 1944, ďalšie v priebehu júna a augusta. Markovič teda s údivom sledoval, ako štyri dni po tom, čo tam prišlo 53 debien s 1,5 miliardy korún, sa na príkaz riaditeľa administratívneho odboru 720 miliónov zase vrátilo do Bratislavy,“ spomínal neskôr vo svojich memoároch Imrich Karvaš, ktorý bol do septembra 1944 guvernérom Slovenskej národnej banky a predsedom Najvyššieho úradu pre zásobovanie.

Peniaze presmerované na stredné Slovensko boli určené pre potreby pripravovaného Povstania a ich utajený presun bol naozaj husárskym kúskom. Nie však jediným.

Zatajené rezervy

Dôraz na to, aby bolo chystané ozbrojené vystúpenie proti ľudáckemu režimu zabezpečené nielen z vojenskej, ale aj z hospodárskej stránke, kládli jeho organizátori od chvíle, ako táto myšlienka začínala naberať prvé obrysy. Predstaviteľom odboja sa pre ňu podarilo získať viacerých národohospodárov a vládnych úradníkov, napríklad generálneho tajomníka Ústredného združenia slovenského priemyslu Petra Zaťka, spomínaného guvernéra národnej banky Karvaša, predsedu Obilnej spoločnosti Jána Klinovského či Jozefa Staneka z Najvyššieho úradu pre zásobovanie.

​Po opatreniach, ktoré z titulu svojich funkcií prijali alebo presadili, začali na jar 1944 smerovať na stredné Slovensko, ktoré malo byť centrom Povstania, prvé dodávky zásob. V spolupráci s vedením Baťových závodov sa napríklad v Baťovanoch podarilo vytvoriť tajnú rezervu 20-tisíc párov vojenských bagančí, z ktorej časť dodali ešte pred Povstaním partizánskym oddielom a väčšinu presunuli do skladov v Slovenskej Ľupči, Brezne a Tisovci. Dvojitým účtovaním na Najvyššom úrade pre zásobovanie sa zase podarilo postupne vytvoriť a zatajiť rezervu viac než milión litrov benzínu, ktoré boli uskladnené v Zemianskych Kostoľanoch, ďalších asi 300-tisíc litrov sa uložilo v skladoch rafinérie v Dubovej.

​Zámienkou na viaceré presuny zásob, ale aj vojenského materiálu sa stali spojenecké letecké útoky na západe krajiny. Najmä po bombardovaní Bratislavy a zničení rafinérie Apollo v júni 1944 sa s odôvodnením, že treba zachrániť hospodárske hodnoty, presunulo na stredné Slovensko napríklad väčšie množstvo motorových vozidiel a pneumatík, ostnatého drôtu, cementu či ďalších priemyselných výrobkov a surovín.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 66% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.