Keď Hitlera prvýkrát sklamal inštinkt: Útok na Poľsko odložil, veril však, že mu to opäť prejde

Pristátie nemeckej výcvikovej bojovej lode Schleswig-Holstein v gdanskom prístave sprevádzajú 25. augusta 1939 protichodné reakcie. Na jednej strane podozrievavé pohľady, ktoré sa dajú vyčítať z tvárí miestnych Poliakov. V meste ich žije výrazná menšina a udalosti posledných dní a týždňov v nich vyvolávajú čoraz väčšiu úzkosť.

Majoritná časť obyvateľstva, naopak, víta loď s búrlivými ováciami. Napokon, ako vždy. Plavidlá Kriegsmarine tu kotvia často a ich návštevy sú pre tunajších Nemcov zakaždým príležitosťou na vyjadrenie postoja k Tretej ríši a túžby, aby sa Danzig, ako oni mesto nazývajú, stal jej súčasťou. Lenže tentoraz sa ich nadšenie po chvíli mení na sklamanie. Nechápu, prečo ich na rozdiel od minulosti posádka odmieta pustiť na palubu lode a prečo im nikto nechce povedať ani dôvod tohto opatrenia.

Ten je pritom prostý, no zároveň prísne tajný. Priateľskou návštevou totiž Schleswig-Holstein iba kamufluje skutočné poslanie, s ktorým do Gdanska priplávala. Nepríjemné prekvapenie, ktoré sa ukrýva v jej podpalubí, má však už čoskoro vyjsť najavo.

Ústupky sa neosvedčili

V lete 1939 sa napätie v Európe dalo priam krájať. Od konca najkrvavejšej vojny v dejinách uplynuli iba dve desaťročia a vo vzduchu už visel ďalší konflikt. A tak sa predstavitelia veľmocí snažili robiť všetko pre to, aby ho odvrátili.

Tak ako pred necelým rokom. Britský premiér Neville Chamberlain, predseda francúzskej vlády Édouard Daladier a taliansky diktátor Benito Mussolini vtedy v Mníchove podpísali s nemeckým kancelárom Adolfom Hitlerom dohodu, ktorou mu umožnili obsadiť československé Sudety, obývané prevažne po nemecky hovoriacim obyvateľstvom a pripojiť ich k Tretej ríši. Československej vlády sa na názor nepýtali, diktátu sa mala podriadiť a obetovaním územia prispieť k záchrane mieru.

Neville Chamberlain, Édouard Daladier, Adolf Hitler a Benito Mussolini po podpise Mníchovskej dohody 30. septembra 1938. Už o niekoľko mesiacov ju Hitler porušil.
Zdroj: Wikimedia Commons / Bundesarchiv

​Nebol to prvý prípad, keď pristúpili k politike takzvaného appeasementu, čiže zmierňovania napätia za cenu ústupkov. Hitler im hodil rukavicu už viackrát. V marci 1936 napríklad vpochodovalo nemecké vojsko do Porýnia, ktoré bolo demilitarizovanou zónou a západ sa zmohol iba na protest. O dva roky obsadil Rakúsko a spomínané československé pohraničie, pričom v oboch prípadoch argumentoval právom na sebaurčenie nemeckej menšiny a jej želaním vrátiť sa domov, do ríše.

„Sudety sú mojou poslednou územnou požiadavkou,“ vyhlásil v septembri 1938. Už o necelého pol roka však vpadol do Prahy, na českom území okliešteného Československa vytvoril protektorát a následne pripojil k ríši aj Memel, dnešnú litovskú Klaipedu.

Porušil tak Mníchovskú dohodu a predstaviteľom Veľkej Británie a Francúzska začalo byť jasné, že ich politika ústupkov bola omylom. A keď si vzápätí Hitler začal robiť čoraz väčšie nároky na Gdansk, pochopili nielen to, že svoju pozornosť teraz obrátil na Poľsko, ale že jeho rozpínavosť sa nezastaví.

Slovenskú cestu odmietli

Slobodné mesto Gdansk bol zvláštny útvar, ktorý sa na mape Európy objavil v roku 1920 a vznikol na území, ktoré musela po prvej svetovej vojne Nemecká ríša odstúpiť na základe Versaillskej zmluvy. Fungovalo pod správou Spoločnosti národov, vo vonkajších vzťahoch ho však zastupovalo Poľsko, ktoré malo v jeho tesnej blízkosti vojenskú posádku, prevádzkovalo v ňom železnicu a aj miestnu poštu.

Prvé výstrely druhej svetovej vojny smerovali z lode Schleswig-Holstein na polostrov Westerplate, kde bola poľská vojenská posádka.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Od Nemecka ho oddeľoval pás poľského územia, ktorý bol Hitlerovi tŕňom v oku. Chcel dosiahnuť redefiníciu Gdanska a jeho pripojenie k Tretej ríši. Dôvod? Rovnaký ako v prípade Rakúska či Sudet, teda túžba Nemcov žiť v jednej ríši. V Gdansku totiž tvorili viac než 90 percent populácie.

Politici v Londýne a Paríži, poučení predošlými skúsenosťami, nepochybovali, že reči o práve na sebaurčenie nemeckého obyvateľstva nie sú ani v tomto prípade ničím iným, než zámienkou pre expanzívne ciele. Vláde vo Varšave zase bolo jasné, že v stávke je samotná existencia štátu a ak by Hitlerovi ustúpila, čakal by ho osud Československa. A nemienila sa vydať ani cestou Slovenska, hoci možnosť na to dostala.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.