Hitler chcel na konci vojny zobrať so sebou do pekla väčšinu Nemcov, podľa neho si nezaslúžili žiť

Profesor Robert Kvaček (86) je vynikajúcim znalcom moderných československých dejín. Jeho prednášky boli vždy nesmierne poučné a pútavé zároveň. Svojimi knihami a seminármi ovplyvnil za šesť desaťročí pedagogickej činnosti tisíce študentov. Svojich žiakov učil premýšľať, nie len bezducho kopiť dáta a frázy. Rozprávali sme sa o šialencovi, ktorý sa pred 80 rokmi zmocnil polovice Európy. O Hitlerovi.

Vždy ste hovorili, že jedine človek má dejiny a históriu tvoria osobnosti. Bol osobnosťou aj niekto taký strašný ako Adolf Hitler?

To je ťažká otázka. K slovu osobnosť obvykle patrí jasné znamienko plus. Osobnosť je považovaná za niečo tvorivé, čo nás ovplyvňuje pozitívne. Ale neplatí to vždy a všade. Navyše on je postava, ktorá dejinami poriadne zatriasla. Konala ničivé veci a svoju súčasnosť ovplyvnila mimoriadne. Ale nazvať túto dejinnú postavu osobnosťou v tomto prípade jednoducho neznesieme.

Dokázal by to, čo on, za nejakých podmienok každý z nás?

Každý nie. V Hitlerovi sú silné patologické prvky. To je úplne chorá osobnosť, eufemisticky povedané. Chorá zlom, bez toho, aby si to uvedomovala. Lenže on v tom videl niečo pozitívne, tvorivé a ovplyvňujúce.

Aj v tom, že nechal zabiť milióny ľudí?

Mŕtvi ho nezaujímali. Keď bola vojna vo finále, bol ochotný so sebou vziať do pekiel aj väčšinu Nemcov. S tým, že si nezaslúžia jeho zámer vytvoriť Veľké Nemecko ako rozhodujúcu silu svetovej politiky. A keď toto nedokázali, nezaslúžia si ani žiť.

Zrodili ho komplexy a krivdy?

To je otázka pre psychiatrov. Motívov, ktoré formovali jeho osobnosť, sa nájde viac. Už v mladosti a v ranej dospelosti, keď bol ovplyvnený pangermánskou ideológiou a potom prvou svetovou vojnou. Nemecko ju prehralo, ale nielen v Hitlerových očiach bola porážka zavinená bodnutím dýky do chrbta. Nemecko predsa neprehralo, ale zradili ho vedúce vrstvy, nemeckému prostrediu cudzie. V neúspešnej vojne našiel odrazový mostík k „úspechu“ v politike. Do vojny to bol absolútny outsider.

Malo nejaký vplyv napríklad aj to, že ho dvakrát neprijali na viedenskú výtvarnú akadémiu?

Určite. Tieto krivdy v ňom zostali a chcel ich napraviť iným úspechom. V každom z nás také zlo nie je, ale títo ľudia sa derú k moci, kde hľadajú kompenzáciu svojich neúspechov. Často, hoci nie vždy, im je utajené širšie vzdelanie. Sú potom svojím postavením zahltení a myslia si, že môžu všetko.

Chceli obyčajní Nemci vojnu?

To určite nie. Nevolili Hitlera preto, že má byť vojna. Avšak to, že Hitler rozmetal mierové zmluvy, tolerovali. To bola cesta k nemeckej moci. My máme právo byť silní a vládnuť Európe! Ale po skúsenostiach z prvej svetovej vojny si vojnové útrapy pamätali. Na druhej strane sa oháňali propagandistickou tézou, že ich zradili demokratické, židovské a kresťanské sily. Že porážka bola nezaslúžená a hlavnou prehrou bola versaillská konferencia, keď sa ustanovili povojnové pomery. (Parížsku mierovú konferenciu usporiadali po skončení prvej svetovej vojny v roku 1919 víťazi a dohodlo sa na nej povojnové usporiadanie sveta alebo vznik Spoločenstva národov, predchodcu dnešnej OSN, pozn. red.) Nemecko teda podľa nich neprehralo vojnu, ale prehralo mier.

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.