Lietať začal v československej armáde, potom bojoval na strane slovenského štátu a zapojil sa do ťaženia proti Sovietskemu zväzu. Zúčastnil sa viac než 200 bojových misií, v ktorých mu bolo oficiálne uznaných 32 zostrelov, čím prekonal aj slávne československé letecké esá Karla Kuttelwaschera či Aloisa Vašátka, ktorí mali na svojom konte 18 a 15 zostrelov.
Najúspešnejší slovenský stíhací pilot druhej svetovej vojny Ján Režňák sa narodil pred 100 rokmi, 14. apríla 1919.
Rodák z Jablonice absolvoval základný pilotný výcvik na jar 1938 v rámci akcie „1000 nových pilotov republike“, keď bolo treba treba zvýšiť počet letcov v súvislosti s obranou krajiny pred nemeckou hrozbou. Pokračoval v ňom aj po narukovaní narukoval do československej v lete toho istého roka a výcvik v 3. Leteckom pluku Generála M. R. Štefánika v Spišskej Novej Vsi dokončil po vzniku samostatného Slovenského štátu v marci 1939. Následne absolvoval niekoľkomesačný špecializovaný stíhací výcvik na letisku v Piešťanoch.
Koncom roka 1939 bol Ján Režňák povýšený do hodnosti slobodníka a pridelený k stíhacej letke 13. V tom období lietal s dvojplošníkmi Avia B.534, ktoré boli najpočetnejšími lietadlami Slovenských vzdušných zbraní. V októbri 1940 ho povýšili na čatára a o deväť mesiacov neskôr prvýkrát zasiahol do akcie na východnom fronte, kde jednotky slovenského štátu bojovali po boku nemeckých.
Začiatkom roka 1942 Režňáka prevelili do Dánska, kde spolu s ďalšími slovenskými stíhacími letcami prešiel niekoľkomesačným školením na obsluhu Messerschmittu Bf 109. S týmto strojom po návrate na východný front potom dosiahol najväčšie bojové úspechy.
Podľa nemeckých záznamov mali príslušníci spomínanej letky 13 na konte až 215 potvrdených zostrelov, čo znamenalo asi 98 percent všetkých úspechov Slovenských vzdušných zbraní. Naopak, straty Slovákov, ktorí v stíhačkách nemeckej konštrukcie bojovali nad oblasťou Kaukazu, Kubáňu, Krymu i nad hladinou Čierneho a Azovského mora, boli pomere malé.
Svoj prvý zostrel dosiahol Ján Režňák v januári 1943, keď pri obci Smolenskaja poslal k zemi sovietsky stíhací dvojplošník Polikarpov I-153. Podľa vlastných slov sa mu podarilo zostreliť počas bojových misií 35 nepriateľských lietadiel, tri zostrely však nie sú potvrdené. Aj sám sa však niekoľkokrát ocitol v ohrození života, pričom k najvážnejšiemu prípadu došlo vo februári 1943, keď sa po poruche motora zrútil s lietadlom Arado Ar 66 do Azovského mora. Zachránili ho nemeckí vojaci na člne.
Úspechy slovenských stíhacích pilotov sa pravdaže stávali vďačnými témami pre dobovú propagandu. „Obidvaja sú prvými našimi letcami, ktorí boli dekorovaní týmto vysokým nemeckým vyznamenaním. Pri tejto príležitosti prehovoril krátko šéf leteckej vojenskej misie generálporučík Keiper a odovzdal hrdinským letcom dekrét ríšskeho maršala Hermanna Göringa,“ písal v apríli 1944 denník Slovák, keď Ján Režňák a Izidor Kovárik (často spolu lietali vo dvojici) získali Nemecký kríž v zlate.
Na jar 1945 odmietol Režňák ponuku Nemcov, aby sa pridal k Luftwaffe a nezapojil sa predtým ani do Slovenského národného povstania v auguste 1944. V tom čase pôsobil na piešťanskom letisku.
„Bol som práve v meste, keď za mnou prišiel vojak a hovoril mi, že ideme bojovať proti partizánom. Povedal som mu, že som pilot a že nebudem s puškou po lesoch naháňať partizánov. Podobne sa zachovalo aj niekoľko ďalších pilotov. Ostatní, väčšinou mladší piloti a pozemný personál potom nastúpil do nákladných áut a v kolóne odišli z letiska preč. My sme zostali na letisku a na druhý deň sme sa dozvedeli, že to všetko bola len zámienka, že v skutočnosti kolóna odišla k povstalcom. V ten deň mi tiež Haluzický telefonoval, aby som preletel s Bf 109 na Tri Duby, kde bolo povstalecké letisko. Žiadne z piešťanských lietadiel však nebolo letuschopné, chýbal benzín a nejaké súčiastky. Potom na letisko prišli Nemci a vyhnali nás neho. Prikázali nám zostať v Piešťanoch, nesmeli sme mesto opustiť a každé ráno sme sa museli Nemcom hlásiť,“ vysvetľoval neskôr.
Práve neúčasť v povstaní výrazne ovplyvnila jeho povojnovú kariéru. V júni 1945 sa znovu stal príslušníkom československej armády a získal hodnosť rotmajstra. Slúžil na letisku v Spišskej Novej Vsi, neskôr sa stal zástupcom veliteľa letiska v Trenčíne a napokon pôsobil ako inštruktor v leteckých školách v Olomouci a v Prostějove. Po februárovom komunistickom prevrate v roku 1948 však prišiel kariérny pád. V decembri toho istého roka ho pre „záporný pomer k ľudovo-demokratickému zriadeniu“ prepustili z armády, v januári 1950 degradovali na vojaka v zálohe a vo februári 1951 mu napokon odobrali pilotnú licenciu.
Kým v roku 1979 odišiel do dôchodku, pracoval ako konštruktér, projektant a revízny technik. Leteckú licenciu mu vrátili až ako 74-ročnému v septembri 1993. O štyri roky neskôr ho minister obrany mimoriadne povýšil do hodnosti poručíka v zálohe. Ján Režňák zomrel 19. septembra 2007 v Martine.