Útek z pekla: Svedectvo Vrbu a Wetzlera o pomeroch v Osvienčime zachránilo tisíce životov

Symbolom vyvražďovania Židov počas druhej svetovej vojny sa stal vyhladzovací tábor Osvienčim, kde vyhaslo 1,1 milióna ľudských životov, prevažne Židov. Niekoľkým väzňom sa z Osvienčimu podarilo uniknúť, bolo ich však veľmi málo. Najznámejším sa stal útek dvoch slovenských Židov Alfréda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolfa Vrbu), ktorí ako jedni z prvých informovali svet o prežitých hrôzach.

Z osvienčimského pekla ušli 7. apríla 1944 a koncom mesiaca spísali v Žiline správu, ktorá prispela k  odhaleniu nacistických zločinov a viedla podľa historikov k záchrane až 200-tisíc maďarských Židov pred holokaustom.

Rodáka z Topoľčian Vrbu (narodil sa v septembri 1924) ako 15-ročného podľa antisemitských zákonov Slovenského štátu vylúčili zo strednej školy a pracoval ako robotník. Pokúsil sa o útek za hranice, ale v júni 1942 bol zatknutý a deportovaný cez zberný tábor v Novákoch a koncentračný tábor Majdanek do Osvienčimu.

O šesť rokov starší Wetzler (narodil sa v máji 1918 v Trnave) pracoval tiež ako robotník a v apríli 1942 bol cez tábor v Seredi poslaný tiež do Osvienčimu. V tamojšom vyhladzovacom tábore obaja strávili do úteku takmer dva roky.

V prvej polovici roka 1944 prestávala nacistom pre ich hrozné zámery vyhovovať kapacita tábora v Osvienčime-Brezinke, a tak sa rozhodli pre stavbu ďalšej časti tábora nazvanej Mexiko. Tam mali doraziť maďarskí Židia, ktorých transporty sa práve chystali.

Nacistický vyhladzovací tábor v Osvienčime.
Zdroj: holocaustresearchproject.org

​Pri stavbe, ktorá nebola tak dobre strážená, ako vnútorný tábor, sa používali diely z dosiek, medzi ktorými si Wetzler a Vrba vytvorili 7. apríla 1944 úkryt. V malom priestore, ktorý kvôli psom posypali tabakom namočeným v benzíne, strávili tri dni, kým sa skončil proces ich hľadania v rámci tábora. A 10. apríla sa vydali na dvojtýždňovú strastiplnú cestu na Slovensko.

S pomocou niekoľkých ľudí v Poľsku aj na Slovensku sa im podarilo dostať do Žiliny, kde sa stretli so zástupcami Červeného kríža a židovskej rady. V apríli 1944 nadiktovali zdeseným židovským predstaviteľom v Žiline 32 strán výpovedí, ktoré sa stali známe ako Vrbova-Wetzlerova správa.

​Správa ako prvá detailne popísala fungovanie tábora, vrátane spôsobu vraždenia pomocou plynu, odhadu počtu obetí či organizácie tábora a spamäti načrtnutého plánu. Jej súčasťou bol aj popis najväčšej hromadnej popravy československých občanov – splynovanie 3 792 židovských mužov, žien a detí z terezínskeho rodinného tábora v noci z 8. na 9. marca 1944.

​Vrbova-Wetzlerova správa bola neskôr doplnená po úteku ďalších dvoch židovských väzňov z Osvienčimu v máji 1944, Arnošta Rosina a Czeslawa Mordowicza, čím vznikli známe Osvienčimské protokoly.

Zo začiatku vyvolávala Vrbova-Wetzlerova správa medzi zástupcami židovskej obce nedôveru. „Ich mozgy neboli pripravené, aby vstrebali myšlienku masového vraždenia v osvienčimskom meradle,“ napísal neskôr Vrba vo svojej knihe Ušiel som z Osvienčimu.

Rudolf Vrba (vľavo) a Alfréd Wetzler vydali po úteku z osvienčimského tábora správu, v ktorej podrobne opísali nacistické zločiny.
Zdroj: holocaustresearchproject.org

​Neskôr bola ale správa označená za dôveryhodnú, zverejnená bola ale až po tom, ako sa začali masové deportácie maďarských Židov do Osvienčimu 15. mája 1944 (celkovo tam odviezli asi 437-tisíc osôb).

Napriek tomu prispela podľa izraelského historika a pražského rodáka Jehudu Bauera „ku konečnej záchrane väčšiny z 200-tisíc budapeštianskych Židov“. Podľa Bauera pomohla k zastaveniu deportácií z dvoch dôvodov.

Po prvé, mala zásadný vplyv na rozhodnutie maďarského admirála Miklósa Horthyho zastaviť 9. júla 1944 deportácie, čo od neho žiadali, okrem iných, pápež Pius XII., americký prezident Franklin Roosevelt či švédsky kráľ Gustáv V. Po druhé, vyvolala u nacistov falošný dojem, že spojenci odpovedia na deportácie bombardovaním, a nie iba prostým vyjadrením nesúhlasu s nimi.

Príchod jedného z transportov do tábora v Osvienčime.
Zdroj: holocaustresearchproject.org

​Po vojne sa Vrba, ktorý sa po spísaní správy pridal na Slovensku k partizánom, stal významným vedcom v odbore biochémie a farmakológie. V roku 1958 odišiel z Československa do Izraela, Británie, USA a Kanady. Okrem slávnej knihy Ušiel som z Osvienčimu napísal viacero odborných publikácií a článkov a niekoľko článkov a štúdií o holokauste. Významne sa podieľal na výrobe piatich filmov o holokauste, okrem iných aj na slávnom dokumente Clauda Lanzmanna Šoa. Zomrel vo Vancouveri v marci 2006.

Wetzler po vojne pôsobil ako novinár, robotník, úradník a pracoval aj v cestovnej kancelárii. Ako 52-ročný odišiel do invalidného dôchodku. V roku 1964 napísal pod pseudonymom Jozef Lánik knihu o svojom úteku Čo Dante nevidel, nikdy sa ale nedočkal takej pozornosti a popularity ako Vrba. Zomrel v Bratislave vo februári 1988. V januári 2007 mu slovenský prezident Ivan Gašparovič posmrtne udelil Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy. Vrba dostal najvyššie slovenské štátne vyznamenanie – Rad bieleho dvojkríža I. triedy.