Kariéru boxerského šampióna najprv prerušila vojna, v bombardéri potom prišiel o život

Oblohu severozápadne od Brestu prerezávajú vrtule štvormotorového lietadla. Je 21. augusta 1943 a veliteľ 311. československej bombardovacej perute Jindřich Breitcetl vedie svoju posádku na prvý operačný let po prezbrojení jednotky. Úloha: protiponorková hliadka. Namiesto ponorky však narazí na letku nemeckých stíhačiek. Osamotený letún nemá proti presile šancu...

Čalúnnikom sa nestal

Box Viléma Jakša bavil už odmalička. Na dvore v nízkej zástavbe v dedinke Bratčice pri Brne si s bratom Jožkom vždy vytiahli vrecia s pieskom a na nich trénovali. Otec ich neokrikoval, bratia ho vlastne ani takmer nespoznali.

Josef Jakš padol kdesi na ďalekom ruskom fronte v júni 1916. Na chlapcov dohliadal pražský strýko a ten tiež rozhodol, že obaja sa pôjdu učiť za čalúnnikov. Čože to, šikovný čalúnnik sa mohol slušne uživiť, ale Vildu, ako znela jeho prezývka, to stále ťahalo medzi povrazy. V Bratčiciach chodil do Sokola a zlepšoval tam svoje boxerské umenie.

V polovici 20. rokov sa presťahoval za strýkom do Prahy, s boxom pokračoval v miestnom klube Český lev. V roku 1929 si začínali odborníci všímať vtedy devätnásťročného mladíka.

A videli talent, ktorý čoskoro získal amatérsky majstrovský titul vo welterovej váhe. V máji 1932 už prestúpil medzi profesionálov. Kariéra však načas musela počkať, Jakš išiel na vojnu. Prvého októbra 1932 narukoval do Brna k Leteckému pluku 5. Absolvoval tu peší výcvik, ale už po roku a pol, 29. marca 1933, odišiel do zálohy v hodnosti vojak.

​O jeho službe existujú len základné údaje. „Pokojný, poriadny, inteligentný, energický, disciplinovaný,“ cituje historik Jiří Rajlich z Jakšovho kmeňového listu vo štvrtej časti svojej knižnej série Na nebi hrdého Albiónu.

Aj po návrate z vojny pokračoval Jakš v kariére, druhým domovom sa mu často stávala pražská Lucerna. A pretože box vtedy patril medzi najsledovanejšie športy, stúpala aj Jakšova popularita.

„Vilda bol veselý chlapík s povahou bonvivána. V 30. rokoch bol v Prahe celebrita,“ spomínal na svojho priateľa o šesťdesiat rokov neskôr brat herečky Nataše Gollovej Ivan Hodač.

Bojovné srdce a rýchle nohy prinášali boxerovi víťazstvo nielen v mladej republike, ale aj ďaleko za jej hranicami. Vo februári 1935 sa v Paríži stretol so Španielom Alvarom Santosom. Jakš išiel v prvom kole trikrát k zemi, ale nevzdal sa a nakoniec súpera premohol. Odmenou mu okrem trofeje bol aj pokrik nadšených Francúzov: „Žaks!“

Vilém Jakš počas tréningu v roku 1935.
Zdroj: Wikimedia Commons

​​Toto víťazstvo mu zaručilo pozvánku do boja o titul majstra sveta. Protivníkom bol úradujúci šampión, Francúz Marcel Thil. K duelu došlo 4. mája 1935 v parížskom Paláci športu.

„Thil začína ofenzívu, chce okamžite preukázať svoju suverénnosť v ringu, zatláča Jakša k povrazom, ale Čechoslovák má povesť skvelého tanečníka a bleskurýchlo uniká,“ môžeme sa dočítať v dobovej tlači.

Duel ukončil uterák v ringu

V deviatom kole išiel Jakš prvýkrát po údere na tepnu k zemi. Pokračoval však ďalej a v nasledujúcom kole sám poslal Thila na podlahu. Čo na tom, že Francúz je miestny hrdina, Jakšovi aplaudovalo dvadsaťtisíc divákov.

Boju však nebol koniec. V 13. kole dostal Vilda úder do srdca, po ktorom spadol. Odpočítavali ho, ale ešte sa vzchopil. Lenže všetkým už v tej chvíli bolo jasné, že pánom situácie je o šesť rokov starší a skúsenejší Thil.

V 14. kole sa Jakš opäť dvakrát ocitol na podlahe, ale zakaždým sa vzchopil. Na nohy sa snažil dostať aj tretíkrát, ale keď pri počítaní „deväť“ vstával, hodil manažér československého boxera Krassowski uterák do ringu. Francúz sa radoval z obhajoby titulu. Nadšené publikum napriek tomu vynieslo porazeného z ringu na ramenách.

„Jakš je skvelý šermiar päsťou a má pred sebou krásnu budúcnosť,“ zložil Thil súperovi poklonu. Sklamaný český boxer, ktorému Francúz ukončil sériu 28 zápasov bez porážky, túžil po odvete. Z rôznych dôvodov k nej však už nikdy nedošlo.

Boj o majstra sveta. Vilém Jakš (vľavo) v ringu s Francúzom Marcelom Thilom.
Zdroj: archív Jiřího Rajlicha

​Nad Európou sa sťahovali vojnové mračná a vstúpili aj do Jakšovho osudu. V časoch mníchovskej krízy bol mobilizovaný, neskoršie porciovanie republiky niesol veľmi ťažko. A ešte horšie sa vyrovnával s nemeckou okupáciou.

Na začiatku roku 1940 vymyslel, ako sa z Protektorátu dostať. Na základe fingovaného potvrdenia boxerskej únie odišiel do Talianska – na vybojovanie vymysleného zápasu. Odtiaľ zamieril do Francúzska a 30. marca 1940 sa hlásil pri leteckej skupine v Agde. Keď Francúzsko padlo, odplával s ostatnými do Veľkej Británie. A to aj napriek tomu, že mu jeho snúbenica, vtedy známa filmová herečka Käthe von Nagy, ponúkla, aby s ňou zostal na francúzskej Riviére.

Z lode Arry Scheffer vystúpil Jakš 23. júna 1940 v prístave Falmouth. V Anglicku absolvoval u RAF (Royal Air Force – Kráľovské letectvo) zbrojársky kurz, zameraný na ovládnutie guľometov používaných na palubách bombardérov.

Už o mesiac bol poslaný na základňu Honington, kde sa práve formovala 311. československá bombardovacia peruť. V noci 10. septembra 1940 bol medzi prvými, ktorí zasadli do dvojmotorového bombardéra Vickers Wellington a vyrazili na prvý operačný let.

V posádke lietadla Mk.I P9235 (KX-C), riadeného Václavom Kordom, sa zúčastnil náletu do stanice v Bruseli. Nasledovali ďalšie misie nad okupovanou Európou. Dostal aj prvé vyznamenanie – Československú medailu Za chrabrosť a Československý vojnový kríž.

V septembri 1940 bol Jakš medzi prvými československými letcami, ktorí v dvojmotorových bombardéroch Vickers Wellington vyrazili na operačné lety.
Zdroj: archív Jiřího Rajlicha

​V júli 1941 však Jakš s lietaním skončil a stal sa z neho zbrojný inštruktor v pilotnej škole v Brize Nortonu. Odtiaľ o rok neskôr odišiel do depa v St. Athan, ktoré bolo akousi bránou do radov československého letectva. Zastával tu funkciu športového rotmajstra a cvičil leteckých elévov v základnom vojenskom výcviku.

K lietaniu sa vrátil kvôli ohováraniu

Lenže niektorí ľudia rotmajstrovi Jakšovi vyčítali, že má teplé miestečko na zemi, zatiaľ čo iní na nebi bojujú. Preto sa 22. júna 1943 znovu hlásil u „tristojedenástky“, vtedy už boli zaradení k pobrežnému veliteľstvu. Tá sa práve prezbrojovala na moderné americké štvormotorové bombardéry B-24 Liberator.

Zo základne v Beaulieu v blízkosti Hampshire sa 21. augusta sa zdvihol na prvú protiponorkovú patrolu jednotky Liberator s označením BZ780 vedenou veliteľom perute Breitcetlom. Na pozícii zadného strelca sedel Jakš.

Príslušníci 311. československej bombardovacej perute RAF, v ktorej pôsobil aj Vilém Jakš.
Zdroj: Wikimedia Commons

​„Hovoril som s ním ešte popoludní, tesne pred jeho letom,“ spomínal na posledné stretnutie rádiotelegrafista Miroslav Vild vo svojej knihe Osud bol mojím priateľom. „Hovoril mi, že si urobí niekoľko letov, aby mu nikto nemohol vyčítať, že nebojoval. Medziiným mi prezradil, že má z lietania strach. Viete, pán kapitán, keby ste ma postavili do ringu priamo proti Carnerovi (Primo Carnera, viacnásobný majster sveta v boxe – pozn. red.), tak do toho pôjdem hlava-nehlava, aj keď budem vedieť, že dostanem výprask. Ale do tej mašiny, aj keď viem, že to je veľmi pekné, sa mi nechce. Ja vám to poviem úprimne, ja mám skutočne strach a neviem z čoho, hovoril mi.“

Vild mu odporučil, nech nedá na reči ľudí a s lietaním skončí. „No, vydržím tri lety a potom sa na to vykašlem,“ súhlasil Jakš.

Epilóg

Lenže Breitcetlov Liberator sa hneď z prvej misie nevrátil. Dlho zostával osud letu nejasný. Podľa nemeckých záznamov, objavených dlho po vojne, bol bombardér zostrelený nad Biskajským zálivom diaľkovými stíhačkami Messerschmitt Bf 110G-2 od II./ZG 1, operujúcimi z Brestu. Táto jednotka sa na atlantické pobrežie presunula dva týždne predtým z Talianska, aby operovala proti britským protiponorkovým lietadlám, a Breitcetlov bombardér bol jej vôbec prvý úspech na novom pôsobisku.

Lietadlo Liberator bolo svedkom posledných minút života Viléma Jakša. Skupina nemeckých diaľkových stíhačov ho zostrelila 21. augusta 1943 aj so 7 ďalšími letcami na palube.
Zdroj: Wikimedia Commons

​„V záznamoch je úspech uvádzaný ako Gruppenabschuss, ktorý bol priznávaný, keď medzi útočiacimi pilotmi nedošlo k dohode, kto naozaj lietadlo zostrelil. Z toho vyplýva, že posádka musela čeliť presile ,stodesiatok‘,“ píše historik Rajlich v siedmej časti svojej série Na nebi hrdého Albiónu.

Lietadlo ani telá ôsmich československých letcov sa nikdy nenašli. Pretože nemajú hroby, sú ich mená uvedené na pamätníka v Runnymede, na mramorových paneloch.

Jakš bol po vojne povýšený na podporučíka a v roku 1991 na podplukovníka in memoriam. Jeho predvojnovými osudmi sa pred dvadsiatimi deviatimi rokmi nechal voľne inšpirovať režisér Jaroslav Soukup vo filme Päste v tme. Meno hlavného hrdinu bolo vtedy mierne pozmenené na Vilda Jakl.

Konca vojny sa nedožil ani Jožko Jakš. Člen ilegálnej odbojovej skupiny zahynul v koncentračnom tábore Mauthausen v marci 1942.

_________________________________________________________________

VILÉM JAKŠ

Boxer, niekoľkonásobný majster Československa a vicemajster sveta z roku 1935. Narodil sa 25. apríla 1910 v Bratčiciach. O titul majstra sveta boxoval ako prvý Čechoslovák 4. mája 1935 s Francúzom Marcelom Thilom. Odvetu zhatila druhá svetová vojna.

Vilém Jakš
Zdroj: archív Jiřího Rajlicha

​​Bojoval v 311. československej bombardovacej peruti RAF. Získal československý vojnový kríž a medailu za chrabrosť. Jeho lietadlo zostrelila 21. augusta 1943 skupina nemeckých diaľkových stíhačov nad Biskajským zálivom.

V roku 1986 nakrútil český režisér Jaroslav Soukup film Pěsti v tmě, ktorý s niekoľkými zmenami kopíruje jeho život.