Nemecká bojová loď Bismarck, ktorú spustili na vodu v Hamburgu 14. februára 1939, bola pýchou Hitlerovho námorníctva. Jej úlohou bolo rozsievať skazu medzi obchodnými plavidlami mieriacimi do britských prístavov a kráľovské námorníctvo o tom dobre vedelo. Preto hneď pri prvej bojovej plavbe Bismarcka vyvinulo obrovské úsilie na jeho zneškodnenie.
Úlohu, pri realizácii ktorej zomreli stovky britských námorníkov, sa nakoniec podarilo splniť a nemecká loď klesla v máji 1941 na morské dno.
Spustenie lode na vodu prilákalo vo februári 1939 do hamburského prístavu asi 60-tisíc ľudí. V slávnostný deň k nim prehovoril sám ríšsky vodca Adolf Hitler a najmohutnejšie plavidlo nemeckého námorníctva pokrstila Dorothea von Löwenfeldová, vnučka „železného kancelára“ Otta von Bismarcka.
Trvalo ale ešte rok a pol, než bolo 251 metrov dlhé plavidlo s delami strieľajúcimi až 35 kilometrov ďaleko dokončené a zaradené do služby v nemeckej Kriegsmarine. Od augusta 1940 potom nasledovali skúšky na mori, po ktorých Bismarck zamieril na prvú – a ako sa ukázalo aj poslednú – plavbu.
Vyrazil 18. mája 1941 o deviatej večer z prístavu v obsadenej poľskej Gdyni. Po zastávke v takisto okupovanom Nórsku, kde získala nový kamuflážny náter, zamierila loď podvečer 20. mája 1941 prielivom medzi Islandom a Grónskom do severného Atlantiku. Napriek snahe o utajenie operácie s kódovým označením Rheinübung (cvičenie Rýn) už ju v tom čase Briti sledovali.
Potopeniu Bismarcka predchádzal približne týždeň trvajúci hon, pri ktorom nechýbalo veľa a nemecký obrnenec by sa dostal do bezpečia prístavu Saint-Nazaire v okupovanom Francúzsku. Britské námorníctvo, ktoré Bismarck so sprievodným krížnikom Prinz Eugen potupil, keď 24. mája poslali ku dnu slávny bojový krížnik Hood, to ale nedopustilo.
Šťastný zásah torpédového bombardéra z lietadlovej lode Ark Royal najprv 26. mája zablokoval nemeckej lodi kormidlo – a tá sa už potom stala ľahkou korisťou. Predtým, ako klesol na dno Atlantiku do približne päťkilometrovej hĺbky, vydržal Bismarck desiatky zásahov. Prvé granáty dopadli na ochromenú loď, schopnú plávať iba vo veľkých kruhoch, okolo deviatej ráno a o necelé dve hodiny neskôr už zmizla z hladiny.
Veľká časť z viac než dvetisíc námorníkov na palube Bismarcka, vrátane viceadmirála Günthera Lütjensa a kapitána lode Ernsta Lindemanna, zahynula už počas delostreleckého súboja. Napríklad velitelia lode podľa všetkého prišli o život, keď jeden z granátov vypálených Britmi zasiahol mostík.
Ďalšie stovky mužov ale potopenie lode prežili a dúfali v záchranu, ktorej sa ale dočkalo iba 114 námorníkov. Britské lode prítomné na mieste totiž záchranné akcie zakrátko prerušili kvôli obavám z útokov nemeckých ponoriek.
