Kam zmizli Hitlerove miliardy? O jeho majetok sa mali podeliť traja ľudia, bol v tom však háčik

Keď 29. apríla 1945 o štvrtej ráno Adolf Hitler podpisoval svoju poslednú vôľu a závet v bunkri pod Berlínom, ostávalo mu už len pár hodín života. Svoj koniec mal naplánovaný, pre seba i svoju čerstvú manželku si želal kremáciu.

Dokumenty spísané v týchto skorých ranných hodinách sa v troch kópiách dostali do rúk trom poslom, aby sa zvýšila šanca, že sa nakoniec ocitnú u zamýšľaného adresáta. Osud však rozhodol úplne inak.

V poslednom dokumente, v ktorom sa Adolf Hitler prihováral verejnosti a hlavne nemeckému národu, sa prezentoval ako človek s minimálnym osobným životom a takmer nijakým vlastným majetkom, aj keď v poslednej vôli nezabudol na svojich najbližších. Krátky súkromný testament vodcu tretej ríše však v skutočnosti hovoril o miliardách ríšskych mariek, ktoré by sme na dnešné pomery mali násobiť tridsiatimi. Dodnes tieto peniaze neboli objavené, aj keď stopy vedú jasným smerom.

Povinná „literatúra“

Ako sa však z obyčajného syna colníka a neúspešného študenta architektúry stal miliardár a komu vlastne odkázal majetok v závratnej výške?

Musíme sa vrátiť do novembra 1923, keď sa nezdarne pokúsil o známy „pivný“ puč. To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako neslávna porážka a hanebné odsúdenie na päť rokov väzenia v Landsbergu, v skutočnosti odštartovalo naplno Hitlerovu kariéru i bohatstvo. Za necelých deväť mesiacov v miernom väzení Adolf Hitler vytvoril prvú verziu svojej knihy Mein Kampf. Keď 20. decembra 1924 vychádzal na slobodu, mal knihu, ktorá mu zarobí desiatky miliónov mariek, hotovú.

​Vyšla hneď v nasledujúcom roku a nevyvolala príliš veľké ohlasy. Až neskôr po jej prepracovaní do jednoduchšej, ľudovejšej verzie, si získala viac čitateľov, pričom na tie časy išlo o pomerne drahú knihu. Kúpiť sa dala približne za desať až dvanásť mariek a Hitler z jej predaja celoživotne dostával autorský podiel vo výške desať percent.

Najvyššiu predajnosť získala kniha po roku 1933, práve vtedy nariadil kancelár, aby ju dostával každý novozosobášený manželský pár ako dar od štátu. Štát sa teda stal najväčším odberateľom jeho knihy, ročne len na túto položku vynakladal okolo milióna mariek. Oficiálne čísla hovoria, že do konca vojny sa predalo spolu dvanásť miliónov kópií.

Na veľké prekvapenie daňových úradov sa však Hitler k svojim príjmom nehodlal priznávať. V archívoch sa dochovali kópie jeho daňových priznaní z rokov 1925 až 1933, pričom občan Hitler v nich priznával iba minimálne príjmy, aj keď životný štýl hovoril o opaku. Kniha totiž nebola jediným zdrojom jeho príjmov.

​Druhým veľkým prameňom boli jeho verejné vystúpenia, za ktoré si nechával platiť. Aj keď oficiálne išli peniaze za vystúpenia strane a Hitler hovorieval, že nemá dokonca ani vlastný bankový účet, príjmy z tejto činnosti boli nemalé. K nim tiež treba pripočítať aj rôzne finančné zbierky doma i v zahraničí v priebehu rokov, avšak o skutočnej hodnote Hitlerovho majetku dovtedy, než vypukla druhá svetová vojna, mal prehľad len jeho osobný finančný poradca Max Amann.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.