Slovenské letecké eso Otto Smik: Pri smelých útokoch ničil počas letu aj nemecké strely V1

Píše sa marec 1992 a v štvrti Schellerbroek holandského mesta Zwolle stojí sivovlasá dáma. Hrdo pózuje pred ceduľkou, ktorá označuje polkruhovitú ulicu a na ktorej sa vyníma nápis Otto Smikstraat. Hoci syn Petronelly Vonkovej (alebo mamy Nelly, ako ju všetci volajú) stojí vedľa nej, jej pýcha v tom momente smeruje k mladému mužovi, s ktorým ju nespájalo pokrvné puto a ktorý svoj posledný let skončil práve v týchto miestach.

Napriek tomu, že mala šancu stráviť v jeho prítomnosti iba krátky čas, prilipla k nemu priam materinskou náklonnosťou. A zachránila mu život, aby ho vzápätí stratil. A aj keď mal Otto Smik v čase predčasnej smrti iba 22 rokov, stihol prežiť toľko dobrodružstiev, ako niektorí nestihnú ani za sedem desaťročí.

Akými uličkami sa teda uberal osud mladíka, ktorý sa ako jediný Slovák stal veliteľom perute Britského kráľovského letectva?

Z Gruzínska do Bratislavy

„Prosím vás o trpezlivosť, aby sa moji chlapci mali čas zžiť s novým prostredím. Usiloval som sa ich síce učiť po slovensky, no predsa len, ako živé jazyky používajú ruštinu a gruzínčinu. No hlavy majú dobré a učia sa radi.“

Takto nejak mal podľa spomienok pamätníkov osloviť Rudolf Smik v roku 1934 riaditeľa meštianky na Palisádach v Bratislave Emila Nedbala. Dočasné ústupky podľa knihy Drahoslava Machalu Zlomený sen žiadal pre svojich dvoch starších synov – Richarda a Otta, ktorí sa zrazu ocitli v domovine svojho otca. Ich rodiskom, a tiež ich najmladšieho brata Alfreda, bolo totiž Gruzínsko.

​V prípade Otta konkrétne mesto Boržomi, kde strávil aj rané detstvo. Ich otec Rudolf sa sem totiž ako zajatec ešte rakúsko-uhorskej armády dostal počas nasadenia v 1. svetovej vojne. Bol jedným z tých, ktorým odmietli strieľať do „bratov“ Rusov, a preto sa pri prvej vhodnej príležitosti vzdali.

Rudolf Smik, rodák z Tisovca, mal výhodu – ovládal zopár slov po rusky, navyše bol mimoriadne zručný a vedel opraviť akýkoľvek stroj. Rýchlo sa tak dokázal vymaniť zo štatútu zajatca a najskôr ako zámočník a neskôr ako vedúci čaty na stavbe Zakaukazskej železnice si vydobyl rešpekt. Obľúbil si ho aj vysoký ruský dôstojník Alexander Davydov, ktorý v tom čase zastával funkciu správcu cárskeho letoviska v Boržomi.

„Treba zdôrazniť, že v rodine Rudolfa Smika sa vedome pestoval vzťah k slovanofilstvu. Preto, aj po jeho zajatí pobýval v prostredí, ktoré sa mu nejavilo nepriateľským a cudzím,“ upozorňuje v súvislosti s dlhým pobytom v niekdajšom Rusku Peter Šumichrast z Vojenského historického ústavu.

„Napriek tomu, že bol vojnovým zajatcom, získal si vďaka svojim schopnostiam a manuálnej zručnosti obdiv nielen kolegov z radov miestneho obyvateľstva, ale dokonca priazeň jeho budúceho svokra. Spoznal sa s Antóniou Davydovou, ktorá sa stala jeho osudovou životnou láskou. Spolu založili rodinu a ,ruka v ruke‘ sa prebíjali životom,“ pokračuje.

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.